Sa nás ľudia pýtajú, že či to ako
Vo štvorici po Slovensku. Keď som to počul nikekoľkýkrát, tak som nabral odvahu a spýtal som sa, že ako to myslia. A oni, že akože to, na tej Markíze, čo tí herci cestujú. Ha, dostali ma, veľmi nesledujem
televízory, a keď náhodou, tak asi nie Markízu, ale teraz už viem: kopírujeme to, čo niekto iný vymyslel :-). Ale nie, nie je to tak, hráme svoju vlastnú hru. Išiel som som si to teda na slovenských
internetoch pozrieť, ale Markíza je taká pokroková, že videá sú v takom formáte, že iPad na to
prdí a vypisuje, že nemám to, čo potrebujem, aby som mohol
kukať. Okrem toho,
mobilné internety sú v regiónoch ešte ďaleko od 3G, to je stále dokola, problém s uploadmi fotiek, problém so surofovaním, keď potrebujeme niečo operatívne dohľadať. Ale doma pozriem a porovnám, o čo sú tí herci a štáb okolo nich tvorivejší.
Ale hlavne už rozumiem, prečo sme na trojmedzí AT/SK/CZ pri odpílených nohách sochy našli nastriekaný nápis Vo štvorici... a potom ešte raz na ceste na vstupe do Novej Sedlice! Aj tam boli?
V
Zádelskej tiesňave, čo je naša dnešná prvá méta, možno neboli. Ráno sme sa v garáži prebalili a prezliekli opäť na cestovateľský spôsob, rozlúčili sme sa s Košicami, dorazili sme do dediny Zádiel, zaplatili
obecné výpalné vo forme parkovného a išli sme na štvrtý (či piaty) peší výlet tohto tripu. Vstupujeme do piateho národného parku našej cesty (Národny park Slovenský kras) a vychutnávame si pokojnú cestu dolinou. Iba my, Maďari a Česi. Slovákom asi stačí ten program na Markíze.
Nikam sa, hádam prvýkrát počas celej
route, neponáhľame, dnes nás netlačia žiadne termíny a náročné presuny, tiesňava je veľmi
karmické miesto (koľké už na tomto výlete?) a tešíme sa, ako si ju pozrieme zvrchu.
Po nenáročnom výstupe sa ocitáme v inom svete, pod nami to, čo príroda svojou trpezlivosťou vytvorila za roky a jedniné náradie bola jej sila a trocha vody, pokocháme sa panorámou cementárne ako čerešničkou na torte a cez slnečné lúky, trocha otravne, sklesávame až ku parkovisku. Pribudli Holanďania.
Pokračujeme po veľkej slovenskej ceste číslo 50 s názvom
nikdy_nebudem_dialnica, už to nie je tá romantika zabudnutých okresiek novopoasfaltovaných za peniaze
iných Európanov, merači merajú namiesto toho, aby robili niečo naozaj užitočné, ale
najletnejšie rádio o tom nedáva správy, i keď sa tvári, že má
najlepší dopravný servis, má prd makový a je rovnaké
nič ako tie iné, čo hučia v každej krčme, obchode, kempe, a... doplň si sem hocičo, ale oprotiidúci vedia čo treba, takže sme v bezpečí. O chvíľu môžeme pozorovať naše úplne nové (historické) memento -
hrad Krásna hôrka bez strechy. Nemáme v pláne sa tam zastaviť, je to zatvorené, strecha sa ešte nezačala robiť, pri plánovaní som toto miesto vyškrtol z itinerára, ale odfotiť to musím.
Zastavujeme na mieste, ktoré ale chceme navštíviť, mauzoléum v Podhradí, ale tušíme, že keďže je pondelok a to je pre slovenské múzeá zakliaty deň, nevybavíme nič. Nemýlime sa, ale sme na tento fakt pripravení, vlastne som to iba chcel skúsiť. Zajtra sa vrátime.
Ideme overiť možnosti bývania v Krásnohorskom Podhradí, má tam byť kemp, ale po skúsenostiach s
Máriou chcem veci riešiť dopredu a
zavidna. A naozaj, kemp existuje, funguje a majú tam aj nejakých ľudí a teplú vodu. Aj v Márii mali mať, ideme teda vyskúšať, majú. A majú aj akési chatky. Opovrhujem nimi, však sme cestovatelia, ale večer ešte rád zmením názor. Tete na recepcii sľubujeme, že sa vrátime a my si dopĺňame dnešný program návštevou
Silickej ľadnice.
Ľadnica je neuveriteľný a pomerne málo známy úkaz, pochopiteľne odbočka na toto miesto nie je nijako označená a musíš mať naštudované. Mali aj Česi, ktorých sme tam stretli. Smiať sa musím. Herci tam neboli, žiadne nasprejované nápisy.
Je to najnižšie položená ľadová jaskyňa na Slovensku, žiaľ, neprístupná pre verejnosť, je v nej dvetisícročný ľad a my spoza zábradlia aj v lete vidíme zvyšky ľadovej výzdoby. Plot nepreliezame, sme v národnom parku a v oblasti zapísanej do zoznamu pamiatok UNESCO, ale iní asi preliezajú. Veľký zážitok, krásna krajina, ovocné stromy, hlavne jablone čo sú dnes plánkami a nebeský pokoj bez vtipu briskných modrátorov a
hitov miestnych i globálnych rádií.
Vraciame sa do
nášho kempu a podľa teplomera v aute usudzujeme, že keď nechceme zamrznúť, máme si priplatiť za chatku. A dobre robíme. Kubo to kritizuje, ale druhý deň priznáva, že chatka bola dobrá a bez myší. Neskoro do noci sedíme pri ohni a naše
outdoorové hodinky hlásia, že je menej ako deväť stupňov.
Vyberáme z auta, v ktorom sme dnes urazili 133 km a cestou z ľadnice sme zlomili hranicu 2000 km cestovania, spacáky a ukladáme sa na predposlednú noc našej cesty. Psi zavýjajú a my zisťujeme, že v noci nás bude strážiť strážnik. Rómska osada je obďaleč. Žiadne predsudky, pochopiteľne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára