V Márii sme sa zobudili trocha uzimení, ale zdraví a ako tak vyspatí. Sľubovaná teplá voda nebola ani ráno, deti spokojné, že sa nemusia sprchovať, však sa osprchujú večer v Košiciach v naozajstnom hoteli.
Zhodli sme sa, že by bola škoda vzdať náš lov na miesta, kde sa stretávajú hranice troch štátov, trojmedzia, keď sme už navštívili štyri a ostáva nám iba posledné - piate. Vieme však, že toto bude najtvrdší oriešok. Máme málo informácií a nedokonalé mapy a tušíme problémy s ochranou schengenskej hranice. Napriek tomu sa vyberáme na východ, i keď sme si už povedali, že od ôsmeho dňa pôjdeme iba na západ. Takto aspoň môžeme vidieť zvyšky panstva zemplínskeho
veľkopodnikateľa, chcelo by sa až napísať
zemplínskeho kráľa Mikuláša Varehu, podivné drevené stavby, čerpačku Agent 007, akúsi oboru, sady, vinice a drevené tabuľky s názvami jeho firiem, čo vedeli tak dobre obchodovať až do doby, kedy si štát pomyslel, že aj tá DPH by sa zišla.
Prvýkrát v živote sa dostávam do
Čiernej nad Tisou (práve Tisa je tá hraničná rieka, čo definuje ten trojbod) a napadá mi, že bude
fasa vidieť širokorozchodné koľajnice. Pýtame sa miestnych, kde sa to dá vidieť, čudujú sa, že o čo nám ide, o nič, chceme vidieť širokorozchodné koľajnice, nasmerujú nás na miesto, kde sú aj normálne naše aj širokorozchodné. O to lepšie, budeme vedieť porovnať. Zabudli sme, že rozdiel je iba pár centimetrov a bez pravítka neporovnáme nič. Zastavujeme na onom mieste, vraciame sa ku koľajám, disciplinovane ich prechádzame cez železničné priecestie, chodci choďte vľavo - nás učili v škole, ideme, a pozeráme sa, či zbadáme rozdiel. Nie. Zbadali sme ale
mrte kamier a vedeli sme, že
toto bude mať dohru.
O pár sekúnd vidíme policajný
tereňák a vieme, že sa iba tak nevozí, ale frčí k nám. Pripravujem si občiansky. Deti po včerajšom zážitku zblednú a nevedia, čo bude. Hovorím im, že tu sme v Európe, že tu to bude v pohode. Dúfam, že ich nesklamem.
Policajt je slušný, pýta sa, čo to robíme, legitimuje ma a zapisuje si. Všetko profesionálne, bez emócií. Vysvetľujem, že prečo sa tu moceme, pridávam celú históriu nášho putovania, aj Kremenec, aj Slemence, a že teraz ideme ešte na trojbod tuto neďaleko, ale že nevieme presne kde to je. Vedel nám pomôcť, veď tam chodí, tak ochotne popísal, že ako sa tam dostať a neporušovať pri tom žiadne zákony. Je to komplikované miesto, Schengen, to chápeme aj my a dohodujeme sa s ním, že nás nahlási kolegom, aby nemali zbytočné poplachy a aby vedeli, že sa tam bude motať naše auto a my a že prečo sme tam. Presne takto má vyzerať
pomáhať a chrániť a komunikácia občana s policajtom. Slušné zaobchádzanie, počúvanie obidvoch strán, rešpektovanie rozumných pravidiel a dohoda, ktorá zjednoduší život obidvom stranám.
Rozlúčime sa a ideme hľadať. Navigácia v aute ho už vidí, my ale z vysvetlenia vieme, že kde máme odparkovať a kadiaľ musíme ísť pešo.
A naozaj, všetko fungovalo, ako sme čakali a po chvíli putovania sme ho našli. Náš vytúžený piaty trojhraničný kameň, tentokrát ako symbolické miesto stretávania sa hraníci Ukrajiny, Slovenska a Maďarska. A tiež ako miesto, kde na juhu našej republiky končí (alebo začína) schengenská hranica s Ukrajinou. Tejto hranice sme sa práve dotkli zo všetkých strán - zo serveru, zo západu, z východu a práve aj z juhu. Bolo to veľmi emotívne a padla ďalšia naša méta:
trojmedzie Ukrajina, Slovensko, Maďarsko. Netancujeme okolo kameňa, s rešpektom z diaľky fotíme, nechceme spáchať zločin nedovoleného prekročenia ukrajinskej hranice, veď ani dovolené prekročenie nebolo jednoduché, opakujeme si, že najprv nás oni ohradili plotom a teraz sú trocha za plotom oni, mávame do kamier, ale zrejme všetko ide podľa dohody, lebo žiadny nový tereniak sa nekoná, v duchu ešte raz ďakujeme náhode, že sme stretli rozumného chlapa, ktorý nám vysvetlil, kam máme ísť a pokorne odchádzame putovať ďalej. Nemôžeme uveriť, že za jedenásť dní sme stáli na všetkých piatich takýchto miestach, kde sa stretávajú hranice troch štátov a hovoríme si, že už iba kvôli tomuto pocitu sa oplatilo toto všetko absolvovať. Neodpustíme si však symboliku: na bode A/HU/SK je to lúka s umeleckými dielami, sochami a so symbolickou pripomienkou železnej opony, tu, na tomto bode UA/HU/SK je to nová železná opona s kamerami a s neustálym pocitom, že našou prítomnosťou robíme niečo zlé.
Po ceste ešte ideme pozrieť Tisu, lenivú rieku, ktorá nás oddeľuje od Maďarska, a za trojbodom oddeľuje Ukrajinu a Maďarsko a nachádzame takúto zvláštnu pieskovú beach.
Tisa Beach.
Nekúpeme sa, vytrasieme piesok z tenisiek a definitívne začíname smerovať na západ. Znova cez
Kráľovstvo, ale zastavujeme sa kvôli ďalšej geografickej zvláštnosti: hľadáme
najnižšie položené miesto Slovenska.
Navigácia píše, že sme 80 metrov nad morom, sme trocha viac podľa mapy, ale to najnižšie miesto by malo byť asi toto.
Sú to mokrade, lúky v okolí Borše, pri Tise, hľadali sme označenie, ale žiadne sme nenašli, takže toto miesto sme si povedali, že je ono. Ak sa mýlim, rád tento fakt nášho výletu opravím.
Po ceste si urobíme malú odbočku do Veľkej Tŕne, aby sme videli, ako vyzerá naša časť
Tokaja. Nevidno žiadne veľké vinice, navštívime vinárstvo pána Ostrožoviča, ale sme neohlásení, nikoho nestretáme, tak aspoň urobíme ilustračnú fotku a smerujeme do Košíc, kde sa v hoteli
utáboríme na ďalšie dve noci.
Po dnešných cca 190 km (spolu 1813) prichádzame do metropoly východu, ubytujeme sa, zvládneme večeru, poriadnu hygienickú očistu, po dlhom čase wellness a tešíme sa na ďalší - pokojnejší - deň.
