V Novej Sedlici sa zobúdzame do veselého rána. Miestny rozhlas hrá veselé melódie, obecní kosci kosia, až by sa chcelo napísať, že
immigrants welcome. Dávame si raňajky, ktoré sme si večer neobjednali, ale ráno chceli, ale Evka nám ich bez reptania pripraví. V tomto penzióne som bol asi pred desiatimi rokmi, keď som chcel vidieť, že tam ďaleko to naozaj existuje a presvedčiť sa, že v tých lesoch naozaj neotravujú ľudia a bolo to jediné funkčné zariadenie široko - ďaleko, dnes je to stále niečo, čo je veľmi príjemné stretnúť tak
ďaleko. Slušní ľudia, príjemné prostredie.
Máme dnes pred sebou ťažkú úlohu - zdolať Kremenec, kopec, ktorý má dva atribúty: je to najvýchodnejšie miesto našej krajiny a súčasne je to miesto, kde sa stretávajú hranice Poľska, Ukrajiny a Slovenska, čiže pre naše putovanie "povinná" méta. Toto je jediný trojbod, na ktorom som už predtým, i keď dávno, bol. Aha, ešte tretí atribút: začína sa tam (alebo končí, samozrejme) naša časť Schengenskej hranice. Má okolo 98 kilometrov a my ju chceme vidieť zo všetkých (naozaj všetkých) strán. Teda zo štyroch: tu hore, zo severu na Kremenci, potom zo západu vo Veľkých Slemenciach, potom z východu z Malých Slemeniec a napokon z južnej strany - na piatom trojmedzí, tam, kde sa stretáva Slovensko, Maďarsko a Ukrajina. Ale to je ešte ďaleko a nevieme, čo z toho sa podarí.
Ten výlet zo Sedlice na Kremenec a naspäť inou cestou trvá asi 8 hodín, je to taká túra raz hore, raz dolu, rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom je asi 800 metrov a je pekelné teplo. Balíme milión litrov vody a ideme na to. Uvedomujeme si, že sme v ďalšom národnom parku Slovenska - v Poloninách, počas tohto nášho putovania je to už štvrtý navštívený národný park (Malá Fatra, Slovenský raj, Pieniny, Poloniny).
Cesta vedie cez krásny prales, chránené unikátne územie
Stužica. Vidíme, že príroda človeka nepotrebuje a vie fungovať aj bez pestovateľských snáh.
Túra je zdĺhavá, ale v pralese je stále čo obdivovať a sme motivovaní tým, že hore je túžobne očakávaný kameň.
Okolo obeda dosiahneme
trojhraničný bod Kremenec a zopakujeme si
dovolenku v troch krajinách naraz, tentoraz ale trocha opatrnejšie, pretože ukrajinskú hranicu prekročiť nemôžeme, lebo tak sa dá urobiť zo Slovenska iba na štyroch miestach (legálne) a aj to iba s platnými cestovnými dokladmi a tradičnými rituálmi, ako si ich pamätáme z dávna. Môžete to skúsiť cestnými dopravnými prostriedkami v Ubli a vo Vyšnom Nemeckom, vlakom v Čiernej nad Tisou a pešo vo Veľkých Slemenciach. Nelegálne to ide, pravda, zrejme všade, keď viete ako na to alebo
máte tunel. To nie je náš prípad a tak sa pohybujeme hore - dole iba do Poľska, lebo frajeríme so Schengenom.
Na začiatku našej cesty Napriek Slovenskom sme si povedali, že chceme aspoň dva hraničné body, kde sa stretávajú tri štáty a dnes sme dosiahli štvrtý. Intenzívne začíname uvažovať nad piatym - posledným a študujeme, ako sa to dá.
Stretávame slovenského policajta, vyzerá ako turista a tak sa ho pýtam, či je skutočný policajt, povedal, že áno a nezatkol ma,
pomáha a chráni. Stretli sme potom ukrajinských aj so psami, tých som sa nepýtal, či sú skutoční, oni skutočne vyzerali, že sú skutoční. Poľský sa tam iba mihol, aj to iba jeden. Vyzerá to tak, že Ukrajinci strážia, aby sa im tam niekto neprešmykol dnu, smerom do Schengenu je to zrejme jedno :-).
Potom už schádzame dole a hlavne smerom na západ, tak ako to už bude stále na našom výlete, tu Slovensko končí či začína, podľa toho, kto sa pozerá.
Je to otravná časť výletu, pekné lúky, ale vieme, že nás dnes ešte čaká veľa práce, tak iba trpíme. Ku koncnu výletu ešte naďabíme na takúto
habaďúru, vodu nakoniec prebrodíme a vraciame sa do nášho penziónu.
Netrpezlivo sa pýtame, či naozaj prišli všetci, ktorí prísť mali, lebo keby neprišli, mohli by sme tam ostať spať ešte jednu noc, veľmi by sa nám to zišlo, ale naozaj prišli. Všetci Česi.
A tak sa iba navečeriame, ja bez piva, aby sme mohli prejsť dnešných 108 cestných kilometrov (spolu 1430) a postaviť za tmy stan na Zemplínskej Šírave.
Po ceste sa ešte narýchlo zastavujeme pri ďalšom drevenom kostolíku, ktorých súbor je zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO - tentokrát je to
kostol v Uličskom Krivom. Nafotíme, nadýchneme sa pokojnej atmosféry končiaceho sa dňa na severovýchode Slovenska a pokračujeme v ceste.
Odbočením smerom na Šíravu prichádzame do krajiny zábavy, hľadáme
krajinu nekrajinu, kde nie je ani diskotéka ani tanečná zábava s miestnou skupinou
Názov_si_radšej_nepamätám ani hučiace rádio
ExpresEuropa2Funradio, ale taká nie je, rozbaľujeme náš mobilný domček na náhodnom mieste a očakávame, čo nám dnešná noc prinesie. Tušíme, že nič dobré...
