Ničomu neverte: keď píšu, že hrad je uzavretý, tak sa nevzdávajte. Však robotníci povedali, že šak tam neni čo videť, šak sú tam iba ruiny a nejako sme sa aspoň trocha prepašovali a videli Čachtický hrad. Tourists welcome, desaťkrát toto vidíš po ceste. Ale inojazyční návštevníci a my sme išli neochvejne ďalej.
A dobre sme spravili, nebolo to síce optimálne, ale nemuseli sme návštevu hradu Čachtice vyškrtnúť z route planu, dotkli sme sa Báthoryčkinho domu, niečo pofotili a pokračovali v našej trase tak, aby sme mohli pre nedostatok času škrtnúť Beckov, ktorý vďaka prerfektnému time managementu je tiež uzavretý (Little Big Country welkomes everybody everywhere, vtipné, keď na D1 dve hnedé tabule nás posielajú doľava na zavreté Čachtice a doprava na zavretý Beckov, shit happens) a tiež Trenčín, ale však to máme z Bratislavy na jeden upršaný víkend niekedy v najbližšom desaťročí, takže žiadna škoda. A to všetko preto, lebo sme sa nechali zlanáriť ku kamarátom na chalupu v Hrachovišti a ešte sme to nevedeli nájsť, lebo sme neboli dosť smelí a 50 metrov pred chalupou sa nám zdalo, že tu to predsa nemôže byť. Bolo, ale bolo veľmi fajn, mali aj kávu aj WiFi, sprchu sme nepotrebovali.
Z Čachtíc - hrad do Čachtice - centrum na obed s čapovaným nealkom Bažantom narazeným špeciálne pre mňa, lebo šak došlo. Pomýlil som si belehradský rezeň s čiernohorským a ulakomil som sa na meníčko, ale keďže v Belehrade nepoznajú také jedlo a v Montenegre tiež nie, je to jedno, a stálo to 2,80. Zmrzlina za 0,30 v príjemnej cukrárni na námestí.
Dopijeme naše presso, poďakujeme a presúvame sa do Parku miniatúr Slovenska v Podolí. Trocha veľa peňazí za málo muziky, ale pekný nápad a držíme palce. Oceňujem otázku slečny, čo nás zinkasovala rodinným vstupným za 6 eur, že robia anketu, ako sme sa o nich dozvedeli. Mimochodom, z českej knihy o tom vieme. Agentúra, čo vymyslela Little Big Country pozná zatiaľ iba Tatry a podobne nenájditeľné miniatúry.
Konečne návrat na dialnicu, Matejko konečne mohol pozerať film z posledného windows počítača v našej domácnosti, taký ten Asus maličký, Kubo mu chcel pustiť Pána Včielku, či čo, ale windows drbol, takže Kubo lovil nejaké riešenia, nadával a potom to okolo Zamaroviec vzdal. Matej bol nasratý. Ale ja som mohol ďalej šoférovať, počúvať, že mali sme si zobrať Mac a podobné kydy, ale nezabudol som odbočiť do Bytče, lebo sme sa chceli dostať tam, kde sa začína záchrana našej ekonomiky. Dobre bude, nebojte sa. Smer, s.r.o., otvorí ťažbu hneď, ako dotrhá papiere o pokazenom rozpočte.
Ale sranda tam bola, našli sme prameň ropy v Korni, smrdelo to tam ako si z detstva pamätám na prievidzskej čerpačke Moštenica - naozaj po nafte (asi to mal byť smrad ropy, ale to neviem, ako smrdí). Chceli sme aj niečo vyťažiť, Matejko by aj vzácnu plechovku od Coly, ktorú vláčime, na tento účel daroval, ale báli sme sa, že sa nám zapáli auto. Ale nabudúce prídeme pripravení!
Už nás presuny otravujú, ale hecneme sa a smerujeme cez Turzovku a Čadcu a náhodou narazíme na toto:
Nuž, tak to je, prosím pekne, staničný domček vedľa stanice Staškov - a vzdelaní vedia, že sa tam narodil ten, čo povedal, že "je to sladké ako hovno z nutrie" (činžáno?). Áno, rodný dom Jozefa Krónera. Aj so včelínom, takže Matej sa rozhodol, že keď sa vrátime, začne chovať včely, ktorých sa dnes panicky bojí, ale... Detský mozog.
Cesta sa ťahala ako sopeľ, najdlhšie dediny na svete sú na Kysuciach určite. Ale nakoniec sme našli to, čo sme hľadali a to, čo nás sklamalo - kamenné gule v Megonkách (niekde píšu mäkké ň, tak neviem). Gule tam nejaké sú, ale napočítali sme štyri a to sme za gule považovali všetko, čo nebolo hranaté. Boli tam na infopaneli obrázky, že také sú iba v Amerike, neviem kde inde a ešte niekde. Ale tam si ich zrejme občania nepobrali do svojich útulných záhradok, aby mali ich pekné, najkrajšie a najväčšie, asi tak, aké sú kysucké domy.
Prvýkrát na našom tripe som konečne za volantom zúril, keď sme zle odbočili ku kempu v Belej, ktorý nie je v Belej, ale trocha inde. Hnev som spláchol becherovkou a vysneným vyprážaným syrom, lebo to bolo jediné, čo tam mali v bufete, čo vyzeralo dôveryhodne (riskol som i tatárku) a deti mali párky s hranolkami, lebo pečivo neni. Cítil som sa ako dobrý nemecký rodič, tak som im na to buchol ešte i ketschap.
Dnes sme improvizovali, azda ešte viac ako včera, ale zdá sa, že sme ušetrili jeden deň, ale už dnes viem, na čo ho miniem. Azda. Zajtra sme zmenili program a ideme pozrieť tie Diery od prvého podnikateľa Slovenska Jánošíka. Symbolické. Ostali po ňom diery, tak ako ostanú po tých, ktorým je prvým demokratickým vzorom.
Bolo to za 240 kilometrov, odliepame sa konečne od českej hranice a smerujeme na východ. Hlavná sranda ešte iba bude!
Prajeme dobrú noc z kysucko - oravskej hranice.