Tak si to spíšme, kde všade sme boli a iné dáta a poznámky pod čiarou

Sme doma, vybaľujeme tonu špinavého prádla, čistíme auto, tešíme sa, že všetko dobre dopadlo a chceme trošku bilancovať. Sadáme si nad počmáranú mapu, vyťahujeme poznámky a začíname spisovať méty, ktoré sa nám podarilo dosiahnúť.

Najprv ale tie, ktoré sa nepodarili, je ich prekvapivo málo. Neboli sme v lanovom centre Tarzania v košickej Alpinke, lebo pršalo a bolo zatvorené, vypustili sme historické jadro Trenčína a nešli sme na zavretý hrad Beckov. Iba toto sme neabsolvovali z toho, čo sme mali naplánované v predbežnom itinerári.

Oveľa viac vecí sme však pridali a bolo to nakoniec takto:

1. trojhraničný bod Rakúsko - Maďarsko - Slovensko,
2. peší prechod zelenej hranice do Rakúska,
3. trojhraničný bod Rakúsko - Česko - Slovensko,
4. veterný mlyn v Holíči,
5. rozhľadňa Hrajky,
6. Veľká Javorina,
7. peší prechod zelenej hranice do Česka,
8. Čachtický hrad,
9. park miniatúr v Podolí,
10. prameň ropy v Korni,
11. rodný dom J. Krónera v Staškove,
12. kamenné gule Megonky,
13. Jánošíkove diery,
14. Veľký Rozsutec,
15. socha Jánošíka v Terchovej,
16. skanzen vo Vychylovke,
17. lesná úvraťová železnica Vychylovka,
18. slovenský orloj v Starej Bystrici,
19. trojhraničný bod Česko - Poľsko - Slovensko,
20. kompa cez rieku Váh,
21. Gino Paradise akvapark Bešeňová,
22. Tomášovský výhľad,
23. plavba na pltiach po Dunajci,
24. peší prechod do Poľska,
25. travertínový kráter Vyšné Ružbachy,
26. sochárska lúka (sympózium) pri Vyšných Ružbachoch,
27. skanzen Bardejov,
28. Bardejovské Kúpele,
29. historické centrum Bardejova,
30. drevený kostol Hervatov,
31. vojenské múzeum vo Svidníku,
32. skanzen Svidník,
33. drevený kostol Ladomírová,
34. rozhľadňa na Duklianskom priesmyku,
35. pamätník na Dukle,
36. Údolie smrti,
37. múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach,
38. obec Osadné,
39. Stužický prales,
40. výstup na najvýchodnejšie miesto Slovenska, vrch Kremenec,
41. trojhraničný bod Ukrajina - Poľsko - Slovensko,
42. drevený kostol Uličské Krivé,
43. Zemplínska Šírava,
44. múzeum gitár Sobrance,
45. jazero Morské oko,
46. Vyšné Slemence,
47. peší prechod na Ukrajinu,
48. širokorozchodná trať Čierna nad Tisou,
49. trojhraničný bod Ukrajina - Maďarsko - Slovensko,
50. najnižšie položené miesto na Slovensku v Borši,
51. Tokaj,
52. múzeum Miklušova väznica v Košiciach,
53. historické centrum Košíc,
54. bobová dráha Kavečany,
55. ZOO Košice,
56. historická detská železnica Čermeľ,
57. rekreačná oblasť Alpinka,
58. westernové mestečko na Alpinke,
59. gejzír Herľany,
60. Zádielska tiesňava,
61. Silická ľadnica,
62. mauzóleum pri Krásnohorskom Podhradí,
63. pamätník verného psa pri Krásnohorskom Podhradí,
64. jaskyňa Domica,
65. peší prechod do Maďarska,
66. kamenné more pod hradom Šomoška,
67. kameňopád na Šomoške,
68. hrad Šomoška,
69. historické centrum Banskej Štiavnice.

Sám som prekvapený, čo všetko sa nám podarilo, v skratke asi takto:

• navštívili sme 69 zaujímavých bodov - mét,
• prešli sme autom 2450 kilometrov,
• križovali sme 48 okresov (BA a KE považujeme za jeden okres, spolu ich je na Slovensku 72 (79 s bratislavskými a košickými),
• cesta trvala 15 dní,
• prespali sme 14 nocí, z toho 3 v hoteloch, 3 v penziónoch, 1 v chatke a 7 v stane,
• boli sme v piatich národných parkoch (Malá Fatra, Slovenský raj, Pieniny, Poloniny, Slovenský kras),
• prechádzali sme sa v historických jadrách troch miest (Bardejov - UNESCO, Košice, Banská Štiavnica - UNESCO),
• pešo sme prešli do všetkých susedných štátov (A, CZ, PL, UA, H),
• dobyli sme všetkých päť trojhraničných bodov (trojmedzie, hraničný trojbod) Slovenska,
• boli sme v troch skanzenoch,
• viezli sme sa na dvoch historických železničkách,
• videli sme niekoľko chránených drevených kostolíkov - UNESCO,
• stáli sme na najvýchodnejšom bode Slovenska,
• stáli sme na najnižšom bode Slovenska,
• spali sme v najvýchodnejšej obci Slovenska (Nová Sedlica),
• dostali sme sa do 20 historických regiónov - z Bratislavy a okolia cez Záhorie, stredné a horné Považie až na Kysuce a Oravu, odtiaľ cez Turiec, Liptov, Tatry a Spiš na Zamagurie, a potom Šariš, horný Zemplín, dolný Zemplín, Abov, Gemer, Novohrad, Hont a dolným Pohroním naspäť domov na Podunajsko, minuli sme teda iba dolné Považie, Ponitrie, Horehronie a Podpoľanie,
• absolvovali sme 5 peších túr,
• a v neposlednom rade sme si vychutnali 5 lokalít na Slovensku, ktoré sú zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO: Banská Štiavnica, jaskyne a priepasti Slovenského krasu, Bardejov, bukové pralesy Karpát v Poloninách a súbor drevených kostolov.

Je to za nami a v hlave už máme plány na ďalšie dobrodružstvá. Tešíme sa, že ste boli s nami, nech vám je tento blog inšpiráciou pre spoznávanie našej krásnej krajiny. Ak budete potrebovať nejakú doplňjúcu informáciu ohľadom nami navštívených cieľov, napíšte, azda budem vedieť pomôcť.

Táto cesta, to bol jeden krásny a veľký zážitok. Písal som iba o pekných veciach, vyvaroval som sa komentovaniu a foteniu slovenských absurdít, to by bolo na ďalší blog, ale to nebolo cieľom: posmech a sarkastické komentáre sú zbytočné. Ľudia si žijú svoje životy a činia tak, ako si myslia, že je to správne. Videli sme oveľa viac pekností ako blbostí. Stretli sme desiatky milých a ochotných ľudí. Pri prechádzaní mestami a dedinami sme si spomínali na ľudí, ktorých poznáme a sú nejako s daným miestom spojení, je úžasné, že do toľkých miest sme vedeli zasadiť nejakého známeho, i keď s mnohými z nich už dávno nie sme v kontakte. Milí moji, vedzte, že sme si na vás spomenuli, odkiaľkoľvek ste.

Toto je fotka mapy, ako sme do nej počas výletu čmárali. Modrá čiara, to je približný plán, to poznáte z tohto blogu zo stránky Prečo a ako vzniká(-al) tento blog. Modrá bodkovaná bola plánovaná alternatívna trasa. No a červená čiara znázorňuje to, ako sme nakoniec naozaj išli.  Vidno, že sme pridali Záhorie a trojhraničný bod SK/CZ/A, Palcmanskú Mašu v Slovenskom raji sme zamenili za Čingov a pridali sme Banskú Štiavnicu. Vidno tam aj nejaké nové, operatívne, skratky a aj to, že sme napokon vynechali časť južnej hranice.

Foto našej cestovateľskej mapy (klik na mapu vám ju zväčší)

Cesty na Slovensku sú, i keď mnohí majú iný názor, veľmi použiteľné, hlavne na severe je vidno masívnu obnovu cestnej infraštruktúry z eurofondov. Celkovo, prekvapivo, na mňa sever a severovýchod urobil oveľa väčší dojem ako južná časť Slovenska, hlavne dolný Zemplín bol také trocha smutné prekvapenie, v podpore turizmu majú čo doháňať.

Po tejto ceste sme bohatší o to, že keď sa k nám do auta pretlačí dopravný servis, sme si istí, že v drvivej väčšine meracích a kontrolných bodov sme boli a bavili sme sa tým, že oznámené názvy sme si pripomínali spomienkami, že kedy sme tadiaľ išli a ako to tam vyzeralo. Panické Dravce, Hniezdne, Belá, Slanec, Veľaty, Čečejovce, Trakany, Zemplínska Široká, Čierne, Huncovce a desiatky ďalších populárnych obcí pre podnikateľské aktivity pomáhajúcich a chrániacich dostalo svoje tváre a pre nás to už nie sú iba nejaké miesta niekde na mape.

Všetko, čo sme chceli nájsť sme napokon našli, kde už nestíhala navigácia v aute, tam pomohli turistické mapy, ochotní domáci alebo náhoda.

Aha, zabudol som na naše analógové filmovanie a fotenie: nedopadlo to optimálne. Prvá kamera sa rozhodla, že nebude navíjať film, takže vzniklo klbko, ktoré sa následne osvetlilo a celý nafilmovaný materiál mohol ísť rovno do koša. A to som tam mal príchod parnej lokomotívy, ako to bolo v naozaj prvom filme. Druhá kamera nejako zvládla prvý film, ale počas kamerovania sa trocha zadrhávala, takže výsledok bude isto zaujímavý. Idem teda teraz obidve kamery rozobrať a skúsiť ich nejako zreparovať, nevzdám sa ja! Ale rozhodne sa nedá povedať, že sme takýmto kamerovaním nevzbudzovali záujem. Ľudia sa dobre bavili, pýtali sa, že čo to je a neverili, že sa to ešte dá. S fotením na analóg to bolo jednoduchšie, tam fungovalo všetko, takže deti fotili na SMENU 8M, na LOMO LC-A a ja na staručkú Corinu so 120-kovým filmom. Teraz už iba vyvolať a tešiť sa z nepodarkov!

Ďakujeme, že ste virtuálne cestovali s nami a veríme, že mnohých z vás naša cesta inšpirovala.

Slovensko je jedna krásna krajina a mali by sme denne ďakovať, že ju máme.

Ak si chcete  pozrieť celý priebeh našej cesty, začnite na tejto linke, to je prvý deň putovania, a potom už iba klikajte vždy v spodnej časti stránky na linku "Novší príspevok". Takto sa dozviete o všetkých pätnástich výpravových dňoch.

Prajem vám, milí čitatelia, všetko dobré!

Deň pätnásty - Veľké finále v známom meste

Zobúdzame sa do krásneho rána v krásnom meste, ktoré máme tak radi a poznáme ho ako vlastné. Vlastne ani neviem o ňom písať ako turista, je to miesto, kde máme mnoho známych a cítime sa tu ako doma. Preto sa iba chvíľu poprechádzame, po turisticky, aby sme mohli povedať, že sme navštívili ďalšie miesto na Slovensku, ktoré je zapísané v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO a urobíme pár dokumentačných fotiek. Banská Štiavnica.

A potom si toto mystické mesto iba celý deň užívame, vieme, že naša cesta vlastne práve skončila, už iba 155 km domov aby sme dorazili celkových 2450 kilometrov nášho putovania. Už sa nikde nechceme zastaviť, aj keď je ešte kde (Arborétum Mlyňany, hrad Gýmeš, Nitra, Hronský Beňadik,...), sme už celí urmácaní, trocha unavaní a tešíme sa na domáce postieľky.

Všetko o tomto meste je asi dosť známe, tak iba kuriozitka navyše: zámky lásky. Príďte, doneste si svoj zámok, zamknite ho na dôkaz večnej lásky a kľúč choďte hodiť do najbližšieho tajchu. Napríklad do Veľkej Vodárenskej, to je pešo na skok.

A potom už iba káva v hádam najkrajšej kaviarni, v Divnej pani.

Tú nájdete ľahko, na Trotuári, hlavnej štiavnickej ulici.

Poslednýkrát sa balíme, lúčime sa s týmto mestom a sľubujeme mu, že onedlho sme tu opäť, veď Salamader je čo nevidieť a vyrážame zdolať definitívne posledné kilometre našej route.

V aute sa tešíme, ako sme to krásne zvládli a rozmýšľame, čo podnikneme nabudúce. Prichádzame podvečer domov a ja dopisujem posledné riadky našich cestovateľských zápiskov. Vlastne nie, ešte pridám jeden článok a skúsim celý výlet trocha zhrnúť.

 

Deň štrnásty - Cítime, že naše dni sa krátia, ale cestu si predlžujeme

Prešli sme doteraz asi tak milión okresov, deti sa tešia, že vedia uhádnuť aj také pomotaniny, ako je napr. SV. Ale najviac radosti mali v Bardejove, BJ im pripomenulo skvelé divadielko, kedy sa Braňov Jobusov muflón Anciáš prepravoval po svete v tepláčikoch na kamióne s poznávacou značkou BJ a niečo k tomu. Vtipný je ten Braňo, bol veľký zážitok ho na Pohode vidieť, ako sa smeje na tom predstavení na vlastných fórikoch, ktoré spísal do knihy.

My tu, na našom výlete, už pomaly striháme meter. Strážená noc prebehla bez nájazdov z osady a chatky nás zachránili pred zamrznutím. Ráno raňajky na slniečku, ale museli sme sa trocha pomknúť, aby si aj tetušky z upratovacej čaty (tri kusy) mali kde dať svoju rannú kávu, lebo sme im zablokovali vchod do ich kumbálu.

Vraciame sa neďaleko do Mauzólea pod hradom Krásna Hôrka, keďže sme si včera prečítali, ako to funguje, vieme, že vstupy sú o pol a o celej, prichádzame na pol, vstup bol o trištvrte. Kompromisne pre oneskorencov aj pre skôrprišelcov. Trochu ma mrzí, že som celý spotený, lebo som utekal z parkoviska, aby som stihol o pol, ale však sa na slniečku vysuším. Platíme vstupné, trocha sa dohadujeme, lebo teta odtrhla viac lístkov, ako sme potrebovali a ona ich už naspäť zobrať nemôže, lebo si iní budú myslieť, že predáva použité lístky, ale my povieme, že to nikomu nepovieme a ďalej to už ide hladko. Je to krásne miesto a naplno si ho vychutnávame.

Som frajer, lebo mám pre deti pripravné tajomstvo, že za samotným mauzóleom je ešte hrob a pomník verného psa a chcel som byť ten, ktorý im to zvestuje, ale teta pokazila fór a upozornila nás (ich) na to.

Kontrolujeme čas a vieme, že stíhame vstup o ďalšej celej v jaskyni Domica. Presúvame sa. Prichádzame tam, vidíme mesto duchov - bývalý tzv. Rezort Domica, miestni o tom nechcú rozprávať, vraj, oni nám radšej doporučujú tunely pod zemou, popod fúzy sa usmievajú, asi fór. Chceme sa v jaskyni plaviť po podzemnej rieke Styx až do Maďarska, v pokladni však svieti nápis, že vstup je bez plavby. Tak chceme iný vstup, radi počkáme. Ha, ha, ha, chi, chi, chi, čakajte, naposledy sa plávalo v septembri 2011. Je to tak, že keď nie je dosť vody (nie je), nepláva sa. A do Maďarska? Nikdy sa neplavilo ani neprechádzalo peši. Kriste, čo to mám za informácie? Ale chlapíkovi v kase sa páčime, výjde von a všeličo nám porozpráva a dodáva, že sme fajn ľudia a že je rád, keď tam takí prídu. Je mi to veľmi príjemné a to sme mu ani nepovedali, čo máme za sebou, možno by nás mal ešte radšej. Aj takto mu chcem poďakovať za uznanie a dodatočné informácie. Inak, drvivá väčšina tejto jaskyne je práve v Maďarsku, možno to niekedy skúsime z tej strany.

V jaskyni sa fotí za 7 eur, to som sa teda zaťal, že nie a radšej si kúpim nafotenú knihu a pochechtávam sa na "fotografoch", čo sa snažia tými kompaktíkmi s tými drobnými bleskami nafotiť tie obrovské tmavé priestory. Výsledok je, že akurát oslepujú nás ostatných a plašia netopiere.

Po prehliadke vychádzame von, pozeráme, že budova asi neprijala žiadne eurofondy, ale neďaleký parčík či altánok, či čo to je, asi áno, ale bola to isto iba taká jednorazovka, takže onedlho si budova a altánok nebudú závidieť.

Presúvame sa pár stoviek metrov autom smerom k hranici, parkujeme a plníme si ďalšiu métu, peší prechod do Maďarska, posledná krajina, ktorú takto navštívime. Nie je to veľmi štýlové, lebo prechádzame cez oficiálny hraničný prechod, ale pre istotu, keby sa náhodou cestou ešte niečo prihodilo, to robíme. Vieme, že poriadne to urobíme ešte raz cez zelenú hranicu na Šomoške o pár hodín.

Ten prechod je tiež trocha také mesto duchov, ale prekvapivo sa tam v budovách pohyboval jeden človek, podľa odparkovaného auta asi Maďar, márne si lámem hlavu, či strážil alebo si to prenajal a ak áno, tak čo alebo načo. Netrápim sa dlho, odchádzme smer Fiľakovo a Šiatorská Bukovinka, aby sme sa krásnym lesoparkom dostali na hrad Šomoška, kde máme tri méty.

Tá prvá je impozantné kamenné more pod hradom Šomoška. Je to prírodný výtvor, ale dopomohli tomu i ľudia, ktorí hádzali kamenný odpad, vznikajúci počas stavby hradu práve na toto miesto.

Pokračujeme ďalej a nachádzame kamenný výjav, ktorý je tak známy z kníh o Slovensku: deväťmetrový kameňopád pod Šomoškou.

A odtiaľ je to iba na skok na samotný hrad Šomoška. Zo Slovenska nefotogenický, prechádzame slobodne po schengensky mimo hraničného prechodu do Maďarska (sme spokojní, takto sme to chceli) a naskytá sa nám naozaj ten pohľad, ktorý poznáme z knižiek. Na maďarských infopaneloch nič v inej reči, ako po maďarsky, iba vítame vás asi v troch iných jazykoch vrátane slovenčiny (prekvapivo bez chyby) a tak si potom neskôr počítame na Slovensku (aj nemecky, aj maďarsky, aj anglicky, nuž, dá sa to).

Je už dosť neskoro a my vieme, že toto je skoro koniec našej cesty po slovenských hraniciach. Aj slzička by vypadla, keby sme mali na to čas, teraz však musíme letieť dole, do Bukovinky, lebo máme pred sebou ešte jeden - novonaplánovaný - presun a to do cieľa nášho putovania, do starobylej Banskej Štiavnice.

Volíme veľmi zvláštnu trasu, ktorá vyzerala ani skratka, ale potvrdil sa fór: - Poď skratkou! - Nemôžem, ponáhľam sa! - a tak sme sa po lokálkach premotali nakoniec nejako, ale aspoň sme prešli aj ďalšie Lidl-mestá (Veľký Krtíš, Krupina).

Je to trocha frustrujúce, nechávame bez povšimnutia ďalšie slovenské atrakcie - Fiľakovo s jeho hradom, hrad Modrý kameň, trúbiaci kameň neďaleko, vartovku v Krupine, opevnenie Bzovík a to som ešte nespomenul vojenské výcvikové stredisko Lešť, nuž a aj kaštieľ vo Sv. Antone sme nechali za oknami nášho auta. Ale, našťastie, toto je už kraj, kde sme doma, takže návštevy všetkých týchto lokácií už máme v minulosti za sebou, tak si to iba v aute pripomíname. Na trúbiaci kameň fakt choďte a zatrúbte si.

Večer dopĺňame poslednýkrát zásoby v Bille v Banskej Štiavnici, toto mesto ešte Lidl nekolonizoval a Tesco už vôbec nie, ubytovávame sa v meste, ktoré máme miliónkrát prechodené a tak radi a vieme, že toto je posledná noc mimo domu. Dnešných 265 kilometrov nám doplnilo kilometráž celého tripu na úctyhodné číslo 2293.

Ležím v posteli a premýšľam, že prečo ľudia na južnom Slovensku - od južného Zemplína a kontinuálne až do miest dnešného putovania, zahnusili krajinu solárnymi panelmi a tak, na rozdiel od severu, kde bolo vidieť pracujúcich ľudí na poliach, krásne lúky, pasúci sa dobytok, ovce, hospodárstva, sa môžeme pozerať na ekoodpad, ktorý sa dnes tvári ako alternatíva a ešte ho aj všetci splácame cez mechanizmus garantovanej výkupnej ceny elektriny. Nič iné mi nenapadá, iba, že je asi jednoduchšie zasadiť na najúrodnejšiu pôdu našej krajiny čínske slnečnice, ktoré produkujú elektrinu namiesto semiačiek, ako sa trápiť s obrábaním pôdy a starať sa o zvieratá. Ale potom si ešte spomeniem na tie vrtule, čo vytvorili mesačnú krajinu neďaleko od Bratislavy a zahnuslili inú republiku a zaspávam s myšlienkou, že ani tá Európska únia nie je optimálna.

Ako keby zahnusenie Slovenska bilbordami a všade vreštiacimi rádiami, ktoré aj tak nikto nepočúva, nebolo bývalo stačilo.

Deň trinásty - Tiesňava, ľad v lete a hrad bez strechy

Sa nás ľudia pýtajú, že či to ako Vo štvorici po Slovensku. Keď som to počul nikekoľkýkrát, tak som nabral odvahu a spýtal som sa, že ako to myslia. A oni, že akože to, na tej Markíze, čo tí herci cestujú. Ha, dostali ma, veľmi nesledujem televízory, a keď náhodou, tak asi nie Markízu, ale teraz už viem: kopírujeme to, čo niekto iný vymyslel :-). Ale nie, nie je to tak, hráme svoju vlastnú hru. Išiel som som si to teda na slovenských internetoch pozrieť, ale Markíza je taká pokroková, že videá sú v takom formáte, že iPad na to prdí a vypisuje, že nemám to, čo potrebujem, aby som mohol kukať. Okrem toho, mobilné internety sú v regiónoch ešte ďaleko od 3G, to je stále dokola, problém s uploadmi fotiek, problém so surofovaním, keď potrebujeme niečo operatívne dohľadať. Ale doma pozriem a porovnám, o čo sú tí herci a štáb okolo nich tvorivejší.

Ale hlavne už rozumiem, prečo sme na trojmedzí AT/SK/CZ pri odpílených nohách sochy našli nastriekaný nápis Vo štvorici... a potom ešte raz na ceste na vstupe do Novej Sedlice! Aj tam boli?

V Zádelskej tiesňave, čo je naša dnešná prvá méta, možno neboli. Ráno sme sa v garáži prebalili a prezliekli opäť na cestovateľský spôsob, rozlúčili sme sa s Košicami, dorazili sme do dediny Zádiel, zaplatili obecné výpalné vo forme parkovného a išli sme na štvrtý (či piaty) peší výlet tohto tripu. Vstupujeme do piateho národného parku našej cesty (Národny park Slovenský kras) a vychutnávame si pokojnú cestu dolinou. Iba my, Maďari a Česi. Slovákom asi stačí ten program na Markíze.

Nikam sa, hádam prvýkrát počas celej route, neponáhľame, dnes nás netlačia žiadne termíny a náročné presuny, tiesňava je veľmi karmické miesto (koľké už na tomto výlete?) a tešíme sa, ako si ju pozrieme zvrchu.

Po nenáročnom výstupe sa ocitáme v inom svete, pod nami to, čo príroda svojou trpezlivosťou vytvorila za roky a jedniné náradie bola jej sila a trocha vody, pokocháme sa panorámou cementárne ako čerešničkou na torte a cez slnečné lúky, trocha otravne, sklesávame až ku parkovisku. Pribudli Holanďania.

Pokračujeme po veľkej slovenskej ceste číslo 50 s názvom nikdy_nebudem_dialnica, už to nie je tá romantika zabudnutých okresiek novopoasfaltovaných za peniaze iných Európanov, merači merajú namiesto toho, aby robili niečo naozaj užitočné, ale najletnejšie rádio o tom nedáva správy, i keď sa tvári, že má najlepší dopravný servis, má prd makový a je rovnaké nič ako tie iné, čo hučia v každej krčme, obchode, kempe, a... doplň si sem hocičo, ale oprotiidúci vedia čo treba, takže sme v bezpečí. O chvíľu môžeme pozorovať naše úplne nové (historické) memento - hrad Krásna hôrka bez strechy. Nemáme v pláne sa tam zastaviť, je to zatvorené, strecha sa ešte nezačala robiť, pri plánovaní som toto miesto vyškrtol z itinerára, ale odfotiť to musím.

Zastavujeme na mieste, ktoré ale chceme navštíviť, mauzoléum v Podhradí, ale tušíme, že keďže je pondelok a to je pre slovenské múzeá zakliaty deň, nevybavíme nič. Nemýlime sa, ale sme na tento fakt pripravení, vlastne som to iba chcel skúsiť. Zajtra sa vrátime.

Ideme overiť možnosti bývania v Krásnohorskom Podhradí, má tam byť kemp, ale po skúsenostiach s Máriou chcem veci riešiť dopredu a zavidna. A naozaj, kemp existuje, funguje a majú tam aj nejakých ľudí a teplú vodu. Aj v Márii mali mať, ideme teda vyskúšať, majú. A majú aj akési chatky. Opovrhujem nimi, však sme cestovatelia, ale večer ešte rád zmením názor. Tete na recepcii sľubujeme, že sa vrátime a my si dopĺňame dnešný program návštevou Silickej ľadnice.

Ľadnica je neuveriteľný a pomerne málo známy úkaz, pochopiteľne odbočka na toto miesto nie je nijako označená a musíš mať naštudované. Mali aj Česi, ktorých sme tam stretli. Smiať sa musím. Herci tam neboli, žiadne nasprejované nápisy.

Je to najnižšie položená ľadová jaskyňa na Slovensku, žiaľ, neprístupná pre verejnosť, je v nej dvetisícročný ľad a my spoza zábradlia aj v lete vidíme zvyšky ľadovej výzdoby. Plot nepreliezame, sme v národnom parku a v oblasti zapísanej do zoznamu pamiatok UNESCO, ale iní asi preliezajú. Veľký zážitok, krásna krajina, ovocné stromy, hlavne jablone čo sú dnes plánkami a nebeský pokoj bez vtipu briskných modrátorov a hitov miestnych i globálnych rádií.

Vraciame sa do nášho kempu a podľa teplomera v aute usudzujeme, že keď nechceme zamrznúť, máme si priplatiť za chatku. A dobre robíme. Kubo to kritizuje, ale druhý deň priznáva, že chatka bola dobrá a bez myší. Neskoro do noci sedíme pri ohni a naše outdoorové hodinky hlásia, že je menej ako deväť stupňov.

Vyberáme z auta, v ktorom sme dnes urazili 133 km a cestou z ľadnice sme zlomili hranicu 2000 km cestovania, spacáky a ukladáme sa na predposlednú noc našej cesty. Psi zavýjajú a my zisťujeme, že v noci nás bude strážiť strážnik. Rómska osada je obďaleč. Žiadne predsudky, pochopiteľne.

 

 

Deň dvanásty - Chlieb a hry part II. a Herľany chŕlia

Zobúdzame sa do zamračeného mesta. By sme aj chceli povedať, že upršaného, ale stále veríme, že to prejde. Sibírsky sa obliekame a dávame si dopoludňajšiu prechádzku po metropole východu. Sme teda v historickom centre Košíc. Je nedeľa ráno a v meste úplne prázdno. Zrejme sú všetci kresťania v kostoloch a Rómovia ešte spia. Podľa predpokladu začína pršať a my sa schovávame do múzea v Miklušovej väznici, aby sme si pozreli katov byt. Pre Matejka je to dostatočná motivácia.

Vychádzame z múzea, ľudia z kostolov a žobráci z úkrytov, napriek tomu, že na tabuľkách sú nápisy, že žobranie v kostole a pred ním je zakázané. Pokračujeme po Hlavnej ulici, ktorá je námestie a čumíme na nefunkčný Schusterov potok odnikadiaľ nikam. Už asi dlho nebola bývalá hlava štátu v meste, lebo inak by to hneď dala do poriadku, aj keby sa na to mali požičať nejaké ďalšie peniaze.

Nacvakáme zopár obrázkov a presúvame sa do Dómu sv. Alžbety, aby sme sa po grafiťácky dozvedeli, čo máme a čo nemáme robiť.

Dóm je zvonku aj zvnútra obostavaný lešením, ešte viac ako Dukla, takže iba sa nadýchneme atmosféry minulosti, vypočujeme si kúsok maďarskej omše a upokojujeme Matejka, že sľúbená bobová dráha, na ktorú sa tešil dvanásť dní, naozaj existuje a bude fungovať (pokiaľ nebude pršať). Podarí sa mi odfotiť aj časť bez lešenia, aby sa nepovedalo.

Vidíme, že nie sme jediní, ktorému sa Slovensko páči, ale my to deklarujeme takto tichúčko, na blogu, a nie na obchode Slovenka priamo v centre. Ale grafický nápad a spracovanie si zaslúži pochvalu!

Lúčime sa dočasne s mestom, vyberáme auto z garáže ponúkame druhé cestovateľské chleby a hry.

Prichádzame do Kavečian na bobovú dráhu, morálka družstva výrazne stúpne po tom, ako vidno fičiace vozíčky bobovej dráhy, ktorá je pre deti bonusom za to, ako sa správajú počas celej cesty.

Deti dávajú milión až kakalión jázd, ale to je stále málo a tak sú trocha urazené, že sa presúvame do neďalekej ZOO Košice.

Na prehliadku ZOO máme iba čosi vyše hodiny, ale aj tak nám povedali, že stačí si pozrieť iba začiatok, lebo ďalej sú iba obyčajné zvieratá. ZOO je taká obyčajná, že sa až nechce veriť, že je najmladšia a najväčšia na Slovensku, zrejme by si mal direktiorát kúpiť lístok na vláčik a skočiť tuto kúsok do pražskej pozrieť, aby sa podučili, že ZOO nemajú byť iba zvieratá v klietkach a cukrová vata (prekvapivo nebola ani tá). Oživenie prišlo, keď slečna zo Španielska kŕmila tulene, potom sme ju ešte videli, ako sa snažila kŕmiť tučniaky, ale tie nechceli tie sardinky žrať. Ako deti.

Máme, ako počas tejto cesty už niekoľkýkrát, časový gap a tak utekáme k autu, aby sme stihli dnešný predposledný odchod vláčika Detskej historickej železnice v Čermeli.

Stíhame. Je nedeľa a tak nielen že vlaky jazdia, ale ťahá ich dokonca parná lokomotíva Katka. Paráda, parkujeme obďaleč a pár minút pred odpískaním odchodu si sadáme do vagónikov, ktoré majú unikátne sedadlá, takže sa dá sedieť v smere jazdy bez ohľadu na to, ktorým smerom vlak práve ide! Kubo konštatuje, že vagóny nie sú pomaľované až tak detsky, ako sa obával a atmosféra sa upokojuje a my si vychutnávame viac než štvorkilometrovú jazdu zo stanice Čermeľ cez medzistanicu Vpred až do cieľovej Pionier (dnes premenovaná na Alpinka). Máme spiatočný lístok a dve hodiny čas popozerať sa na Alpinke.

Pôvodný plán bol najesť sa tam (čo sa podarilo) a potom nájsť lanové centrum Tarzania. Počas jedenia sa rozpršako ako blázon a zrejme v dôsledku toho sa prevádzkovateľ Tarzanie rozhodol, že to prednešok zabalí. Počas nášho tripu je to zatiaľ jediná méta, ktorá nám nevyšla, znie to neuveriteľne!

Našli sme, fotíme logo a ideme sa popozerať po náhradných atrakciách. Nejaká dobrá duša nám poradila akési westernové mestečko, prichádzame k nemu a personálu sa pýtame, že čo. Nebudeme sklamaní, všeličo tam je, zvieratá a tak. Zaplatíme po tridsať centov a vidíme, že sú tam zvieratá a tak. Ach. Som ja asi človek východného typu, lebo takéto westerny si môžem zrejme odpustiť. Tak sa tam pomoceme, jazdu naozajstným koňom za pár eur odmietame a počkáme na vlak, ktorý nás dovezie k autu.

Som nespokojný, lebo viem, že ani ďalšia méta sa možno nezdarí. Máme namierené do Herlian, pozerať ako gejzíruje gejzír. Gejzíruje raz za čas, asi v intervale 36 hodín a podľa webu obce Herľany sa tak má stať najbližšie dnes medzi 18. a 20. hodinou. Je po šiestej a ja sa spolieham na štatistiku, že to bude o siedmej. Cez Košice frčíme do Herlian, ale pomaly, lebo však radary, zaplatíme obecné výpalné vo forme parkovného, to obciam ide veľmi dobre, a kým sa zdržiavam s vydávaním peňazí a tak, posielam zvyšok cestovateľov behom ku gejzíru, aby zistili, že či sme to už presrali a platím parkovné zbytočne alebo budeme mať cestovateľské šťastie ako celý tento výlet. Slečna parking lady mi hovorí, že aha, práve začal tryskať. Stihnem sa ešte zasmiať na názve bufetu Erupcia a bežím do centra diania, naozaj, prvýkrát v živote vidím toto, o čom som iba počul v škole a bol som pri tom párkrát bez vody.

Voda je studená, nie je to žiaden Island, tu je to poháňané oxidom uhličitým, ale smrdí to ako keby niečim iným. Pani s plačúcimi deťmi si to celé natáča na video: 25 minút erupcie. Bude mať čo premietať susedám počas dlhých zimných večerov. Balíme sa, odparkovávame z parkoviska, kde už slečna parking lady neni a dorážame dnešný deň presunom do známych postieľok v košickom hoteli. V Košiciach ešte návšteva miestnej verzie Auparku za účelom nákupu Igráčka s autom, dnešnej Matejkovej mantry. Som taký spokojný z gejzíra, že som vymäkkol a kupujeme cestára v AllToys.

Je to jedna z našich posledných nocí na tomto výlete a sme trocha nostalgickí.