Aby sme v našom útočnom družstve udržali aspoň nejakú cestovateľskú morálku, musel som sa uchýliť k drobnému úskoku, ktorý som sa naučil od Nášho Vládcu a pripravil som pre spolucestovateľov oddychový deň podľa starého dobrého pravidla chlieb a hry, v preklade jedenie na Kozom vŕšku a hranie sa na kúpaliskách v Bešeňovej.
Noc sme prežili v lejaku a náš nepremokavý stan si povedal, že čo je veľa, to je veľa a keby ešte hodinu lialo, vylievali by sme z neho hádam vodu, ale takto iba zopár drobných nevinných nehôd (tak hovoria mamičky svojim pošťatým deťom, "mal si iba takú drobnú nehodu, zlatíčko, to nevadí, mamička prezlečie...", nie?). Vraj inde na Slovensku to bolo horšie, aj s krúpami a búrkami, takže sa nesťažujem, teším sa, že sme tak dobre obstáli. Aj sme už stihli všetko vysušiť.
Celý deň sa nám ale rozbil, kým sme ráno čakali, aby prestalo liať a mohli sme vyliezť zo stanu - čo o to, to by sme zvládli aj v daždi, ale baliť sme museli. Takže sme čakali a ja som pozeral na hodiny, ako mi mizne predstava dnešného route planu.
Nakoniec sme sa dočkali a rýchlo sme sa presunuli k ďalšej plánovanej atrakcii výletu - nechali sme si prepraviť auto kompou cez Váh až na Strečno a vychutnali sme si pohľad na hrad z netradičnej strany.
Dostali sme sa na našu známu cestu I/18, poplantali sa v kolóne až do Martina, kedy sme si uvedomili, že sme vlastne neraňajkovali, na čo Matej zbadal pútač na nový Mekáč a už bolo o desiatovaní a obedovaní two in one rozhodnuté. Pri konzumácii vyberaných dobrôt americkej kuchyne ale z lokálnych zdrojov som sa neubránil zmiešaným pocitom pri pozorovaní Martinských holí priamo z lavičky McD's, no ale pokrok nezastavíš a bolo to aj dosť praktické a časovo úsporné. Obhájené teda.
Potom už nudná cesta až do Bešeňovej, kde starý Thermal Park Bešeňová sa zmenil na Gino Paradise. OK, boj proti Tatralandii začal budovaním cca milióna nových tobogánov a podobných stavieb, žiaľ, budeme si musieť na ne nejaký čas asi počkať, ale ako odškodné dávajú celodenný vstup za cenu trojhodinového. Bolo to tam trocha retro, zažil som aj dámy s neoholeným podpazuším čakajúce na správny čas, kdy to začne znovu bublat. Voda železná, ako si to pamätám z "detstva", zopár nových atrakcií a pekná priezračná voda v časti s antikorovými bazénmi. Teplo. Vonku aj vo vode. V zime si to viem predstaviť. V lete? Ale deti fičali na atrakciách, i keď bol aj poloplač, keď Mateja vyhodili z kamikadze šmýkaly, lebo nemá desať rokov. Tak som to išiel riešiť, ale nedalo sa, ale keď sa dozorca vybavoval s neposlušnými Poliakmi, šuchol som Mateja na zakázanú kĺzačku, za čo som bol dozorcom popoťahovaný, ale sľúbil som, že budem ďalej už iba vzorným návštevníkom. Aj hry môžu byť ešte lepšie hry, keď sa hráme na asertivitu.
To boli hry. Chlieb sa konal na mnou od minula obľúbenej lokalite Kozí vŕšok. Keďže toto nie je reklamný článok, iba toľko, že je to tam fajn, pekné, milá obsluha, výborné jedlo (doporučujem grilovaný kozí syr s hruškami) a nemajú tam kofolu, vineu a ryžu. Nuž, každý si svoju politiku môže robiť vo svojom gastrozariadení podľa seba, za seba hovorím: zbytočný fail. Ale vydržali sme aj tento úskok a ako hovorím - choďte sa tam pozrieť. Aj malú ZOO majú, aj so zlatým bažantom (nie Zlatým), aj web majú.
Dnešných 180 km a doterajších 870 sme dokrútili za strašného dažďa a s nezmyselným uhýbaním sa pomáhajúcim a chrániacim na českom voze Superb, ktorí si dokazovali svoje prednosti tým, že vytláčali autá z D1. Možno to je nový cieľ: dajme preč autá z diaľníc, bude na nich menej nehôd. Žiaľ, dnes to tak nebolo, hrozivá nehoda medzi Ivachnovou a Ružomberkom a miliónkilometrová zápcha (v opačnom smere, ako sme išli my, našťastie), dve brutálne nehody na diaľnici pod Tatrami, kde v jednom prípade vodič hľadal svoje (asi) lietajúce auto za protizverovým plotom, ktorý ostal zázračne nepoškodený. Aj my sme sa vystrašili, keď naše auto odrazu začalo plávať na zliatej vode, a plávať nevedelo, ale nejako sme to zvládli, chvalabohu. Smiech cez slzy nastal (ale hanbím sa za to, že sa smejem na nešťastí iných), keď sme narazili na kolónu na klasickom nehodovom mieste - pred Spišským Štvrtkom. Keď sme sa dokolónovali k samotnej podstate, stála tam pokazená (havarovaná?) ošuntelá biela dodávka so značkou MI a s veľkým nápisom na zadných dverách: "A čo ak Ježiš naozaj existuje?" Keby som toto nepísal ja, tak tvrdím, že autor fabuluje a robí výlet zaujímavejším, ako je. Ale toto je naozajstné road movie!
Nenápadne sme sa z kysucko - oravského pohraničia dostali cez Považie, Turiec a Liptov až na Spiš, čím sa definitívne odliepame zo západných hraníc a smerujeme k najviac zaujímavým métam tripu.
Navečer sme teda došli do Čingova v Slovenskom raji, ale keďže toto je pozitívny blog, tak to skrátim, kemping Tatran, ktorý tu má byť, vlastne nie je. Ale možno, keď ho opravia, tak bude. Ale keďže je všetko naokolo tourists welcome, nikoho to netrápi a nasmerujú vás namiesto toho do akejsi kempovacej lúky Ihla. To bolo na mňa veľa a odpikoval som, že idem odtiaľto do prdky, ale Tomášovský výhľad som si nechcel dať újsť, tak som si to rozmyslel a keďže oni sú tu v Slovenskom raji takí tourists welcome, veď aj cenník za vstup do lesa majú vycapený (pre skupiny zľava), spýtal som sa v takom hotelíku, že či nás neprichýlia. Ale áno, miesta máme dosť! (Však je vrchol sezóny, dodal som si pre seba ja). Možno to bol trest (ten zmiznutý kemp) za to, že som zmenil trasu a vpálil som do Čingova namiesto do plánovaných Dediniek - Mlyniek - Palcmanskej Maše. Ale toto je oveľa lepší východiskový bod a menšia zachádzka.
Takže po čase spíme v naozajstných posteliach, ja píšem za naozajstným stolom a hlavne nabíjame všetky naše batérie - foťáky, kamera, telefóny, iPad, zubná kefka i pumpa na matrace sa tešia zo životodárnej enegie. A sprcha bez žetónikov! A raňajky vo forme švédskych stolov, ale o nich až zajtra.