Tak napokon predsa: o 21:30 prichádzame do Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce Slovenska, čakajú nás a tešíme sa na posteľ v útulnom penzióne Kremenec. Po celom dni už potrebujeme oddych.
Začali sme ráno, z Bardejova sme sa dali trocha zachádzkou cez
Hervatov, aby sme tam pozreli prvý z drevených kostolíkov. Nejaké sme už videli v skanzenoch, ale tento bol naživo i s hľadaním kľúčov v dome číslo xy. Napokon všetko dobre dopadlo a videli sme i interiér. Dýchla na nás atmosféra starých časov a pokory.
Kúsok za Hervatovom, na čerstvo požatom poli si staviame kempingový stôl a stoličky a dávame si improvizované raňajky v tráve (v slame), plynový varič zabezpečí voňavú kávu a čaj, Billa dodala zvyšok. Je tam tak príjemne. A miestni vodiči majú o zábavu postarané, bojím sa, že keď sa nebudú dívať na cestu, zle to skončí.
Nezdržíme sa dlho,
času je málo a voda stúpa, letíme znova cez Bardejov, konštatujeme, že najkratšie sukne na svete nosia
východňárky a nič nás nezastaví až kým prídeme do Svidníka, kde neplánovane zastavujeme vo
Vojenskom múzeu, teda vlastne iba pri ňom, deti sú fascinované dvorom bytovky, kde sú namiesto klasických detskoihriskových
sračiek naozajstné kaťuše, tanky a všeliaké iné vozidlá a lietadlo ako bonus. V každom chlapcovi drieme hrdina, asi. Jedniné mínus je, že sa nedá vliezť dovnútra (tých prapodivných vecí).
Viem, že toho máme na dnes viac, ako sa dá stihnúť, preto som nekompromisný a boj - neboj, ide sa ďalej, do
skanzenu vo Svidníku. Neviem teraz presne, ako sa oficiálne volá, premenovali ho niekoľkokrát, Múzeum rusínsko - ukrajinskej kultúry, teraz asi Múzeum ukrajinskej iba.
Pekné, platíme za foťák, veď klasika, fotenie kradne dušu a múzeum si ju musí kúpiť naspäť, ale nech sa dobre majú. Ďalší drevený kostol, ale aj hasičská zbrojnica, vymyslené stroje na vodný pohon, ďalší veterný mlyn na našej ceste a dokonca i škola. Podobne ako skanzen v Bardejovských kúpeľoch, aj toto je príjemná emócia a skladáme obdiv našim predkom, ako vedeli čo a ako a čudujeme sa, že my dnes nevieme čo a ako. Život bol ťažký a svet jednoduchý. Dnes je život ľahký a svetu nikto nerozumie.
Deti navrhujú, aby sme vo Svidníku navštívili ešte aj
rodný dom Kristíny Pelákovej alias Horehronie. Tak ho ideme hľadať. Ale nie, mystifikujem, ale sranda to bola dobrá.
Pokračujeme na Duklu. Po ceste máme ešte zastávku na pozretie si známeho
dreveného kostola v Ladomírovej, ale tu už nezháňame kľúče, pofotíme a pokamerujeme, vidíme, že je to trocha iné, ako sme videli doteraz a rozhodujeme, že ďalšie pozoruhodné drevené stavby už nestíhame.
Prichádzame na Duklu. Po ceste nás strašia útočiace tanky a sú tam ešte stále iba preto, lebo sú priťažké, aby ich niekto odniesol do zberu. Nikdy som na Dukle nebol, takže som trocha dezorientovaný a neviem, čo je parkovisko a čo plocha pre kamióny a tak, skoro som odparkoval na vstupnej cestičke pre peších k pamätníku, ale napokon zbadám tú
rozhľadňu na Duklianskom priesmyku a neomylne pri nej parkujem.
Bodrý sprievodca, správca, výťahár a historik bez diplomu, ktorý tam pracuje 38 a pol roka nás vyvezie hore, dáva testovacie otázky, zlyhávame, sme popoťahovaní a... no, nakoniec odišiel, lebo ide
ďalšie auto, dole potom pešo, áno? Keď prídeme dole, zavolá na
chlapca a Kubo dostáva od neho knihu (nikomu nepovedz), lebo vidieť, že sa zaujíma o históriu.
Peším chodníkom sa presúvame k známemu
pamätníku na Dukle, ktorého oficiálny názov je trocha iný, ja si hovorím, kde som doteraz bol, keď som tu teraz prvýkrát a iní pionieri pri ňom skladali pioniersky sľub, no nevychutnám si to, lebo Dukla teraz vyzerá takto:
Varciame sa k rozhľadni, kedysi výkladná skriňa spomienok na hrdinov je dnes výkladná skriňa nezáujmu, chodník skoro stratený, lampy rozbité, smrad, však asi to všetko bolo dávno. Chceme znova vidieť tanky tak, ako sme o tom počuli, ale dozvedáme sa, že nič také nikdy na Dukle nebolo, to sme zle, to je v
Údolí smrti.
Deti to chcú vidieť a tak sa tam vraciame, pričom vidím, že sa mi rúca ďalší program. Dobrá rada: nechoďte tam. Pár zabudnutých tankov na lúkach, je to skôr taká paródia na históriu, ako miesto, kde si máš spomenúť, že tam naozaj ľudia trpeli a rozhodovalo sa o tom, ako to bude v Československu vyzerať potom.
Voláme do Medzilaboriec, že dokedy je otvorené, do piatej, navigácia ukazuje, že tam prídeme 17:02. Zúrim. Ale nakoniec 16:50 parkujeme pred
Múzeom moderného umenia Andyho Warhola, dvere sú otvorené a pýtame sa, či môžeme a koľko. Máme pol hodinu, tak to dedukujeme z reči tety predavačky lístkov, hovoriacou plynulou rusínčinou. Teraz neviem, či to je forma, aby to bolo celé úplne autentické a pani to má v manuále, ako hovoriť s návševníkmi, alebo pani je naozaj čistokrvná rusínka a proste inak nevie. To nie je sťažnosť, poradili sme si a bola strašne milá, takže sme mohli pozerať až do času, kedy ona musela ísť na autobus. Ešte raz jej ďakujeme aj takto, veď nás mohla poslať rovno do
prdky. Múzeum je úplne neskutočné, vôbec nechápem, že je
tam.
Fotiť sa tam nesmie ani za prachy, takže rešpektujeme a aj tak som chcel mať iba tú s tým dáždnikom.
Sme hladní, zabudli sme jesť a vlastne ani celkom nebolo kde. V Medzilaborciach sa pýtame, kde je centrum.
Tu. Nevieme nájsť nič, čo by vyzeralo ako príjemná večera, ideme naspäť k múzeu, tam nájdeme niečo, kde sa nebojíme najesť sa. Doplníme zásoby v miestnom Tescu, je to zvláštne mesto, nesvieti tam Lidl a musíme ísť tankovať. Na miestnej pumpe sa pýtam obsluhy len tak z
plezíru, že ako majú otvorené, predpokladám, že nonstop alebo do 22:00, normálna sieťová pumpa, chlapík ma obarí odpoveďou, že do ôsmej. Mám prázdnu nádrž a je pár minút pred ôsmou. Boh nás má rád. Inú pumpu som široko - ďaleko nevidel.
Mierime ďalej. Napadá mi, že som celkom zabudol na
Osadné, ale je to po ceste. To z
toho filmu, vieme? A tak drobná zachádzka a
midviďa sme našli.
Aj obecný úrad, kde nám pani ukázala novú spoločenskú miestnosť, aj zasvietila a pozvala nás v sobotu na preteky traktorov (ale to nie ozajstných, to takých, čo si ľudia robia).
Farár Soroka má dovolenku, ale aj tak ideme pozrieť miestnu
cerkev a nečakane nachádzame kryptu s pozostatkami vojakov z prvej vojny. Deti sú fascinované, je to
lepšie ako Údolie smrti.
Nachádazme sa v oblasti, kde môžeme hovoriť pre nás cudzou rečou. Ale môžeme:
Je tma a pred nami ešte kus cesty do
Novej Sedlice. Deti v aute zaspávajú a ja už mám plné zuby dnešného šoférovania na kraj sveta. Tam je už iba plot Európskej únie. Viac východne sa na Slovensku nedá. Trvalo nám to osem dní a 1320 km aj s dnešnými 260-mi. Mám v hlave
headline tohto postu:
od dnešného dňa pôjdeme autom už iba na západ. To ale neplatí pre pešie putovanie, to si ešte trocha zajtra na východ pošľapeme a to na najvýchodnejší bod Slovenskej republiky.
