utorok 14. augusta 2012

Deň štrnásty - Cítime, že naše dni sa krátia, ale cestu si predlžujeme

Prešli sme doteraz asi tak milión okresov, deti sa tešia, že vedia uhádnuť aj také pomotaniny, ako je napr. SV. Ale najviac radosti mali v Bardejove, BJ im pripomenulo skvelé divadielko, kedy sa Braňov Jobusov muflón Anciáš prepravoval po svete v tepláčikoch na kamióne s poznávacou značkou BJ a niečo k tomu. Vtipný je ten Braňo, bol veľký zážitok ho na Pohode vidieť, ako sa smeje na tom predstavení na vlastných fórikoch, ktoré spísal do knihy.

My tu, na našom výlete, už pomaly striháme meter. Strážená noc prebehla bez nájazdov z osady a chatky nás zachránili pred zamrznutím. Ráno raňajky na slniečku, ale museli sme sa trocha pomknúť, aby si aj tetušky z upratovacej čaty (tri kusy) mali kde dať svoju rannú kávu, lebo sme im zablokovali vchod do ich kumbálu.

Vraciame sa neďaleko do Mauzólea pod hradom Krásna Hôrka, keďže sme si včera prečítali, ako to funguje, vieme, že vstupy sú o pol a o celej, prichádzame na pol, vstup bol o trištvrte. Kompromisne pre oneskorencov aj pre skôrprišelcov. Trochu ma mrzí, že som celý spotený, lebo som utekal z parkoviska, aby som stihol o pol, ale však sa na slniečku vysuším. Platíme vstupné, trocha sa dohadujeme, lebo teta odtrhla viac lístkov, ako sme potrebovali a ona ich už naspäť zobrať nemôže, lebo si iní budú myslieť, že predáva použité lístky, ale my povieme, že to nikomu nepovieme a ďalej to už ide hladko. Je to krásne miesto a naplno si ho vychutnávame.

Som frajer, lebo mám pre deti pripravné tajomstvo, že za samotným mauzóleom je ešte hrob a pomník verného psa a chcel som byť ten, ktorý im to zvestuje, ale teta pokazila fór a upozornila nás (ich) na to.

Kontrolujeme čas a vieme, že stíhame vstup o ďalšej celej v jaskyni Domica. Presúvame sa. Prichádzame tam, vidíme mesto duchov - bývalý tzv. Rezort Domica, miestni o tom nechcú rozprávať, vraj, oni nám radšej doporučujú tunely pod zemou, popod fúzy sa usmievajú, asi fór. Chceme sa v jaskyni plaviť po podzemnej rieke Styx až do Maďarska, v pokladni však svieti nápis, že vstup je bez plavby. Tak chceme iný vstup, radi počkáme. Ha, ha, ha, chi, chi, chi, čakajte, naposledy sa plávalo v septembri 2011. Je to tak, že keď nie je dosť vody (nie je), nepláva sa. A do Maďarska? Nikdy sa neplavilo ani neprechádzalo peši. Kriste, čo to mám za informácie? Ale chlapíkovi v kase sa páčime, výjde von a všeličo nám porozpráva a dodáva, že sme fajn ľudia a že je rád, keď tam takí prídu. Je mi to veľmi príjemné a to sme mu ani nepovedali, čo máme za sebou, možno by nás mal ešte radšej. Aj takto mu chcem poďakovať za uznanie a dodatočné informácie. Inak, drvivá väčšina tejto jaskyne je práve v Maďarsku, možno to niekedy skúsime z tej strany.

V jaskyni sa fotí za 7 eur, to som sa teda zaťal, že nie a radšej si kúpim nafotenú knihu a pochechtávam sa na "fotografoch", čo sa snažia tými kompaktíkmi s tými drobnými bleskami nafotiť tie obrovské tmavé priestory. Výsledok je, že akurát oslepujú nás ostatných a plašia netopiere.

Po prehliadke vychádzame von, pozeráme, že budova asi neprijala žiadne eurofondy, ale neďaleký parčík či altánok, či čo to je, asi áno, ale bola to isto iba taká jednorazovka, takže onedlho si budova a altánok nebudú závidieť.

Presúvame sa pár stoviek metrov autom smerom k hranici, parkujeme a plníme si ďalšiu métu, peší prechod do Maďarska, posledná krajina, ktorú takto navštívime. Nie je to veľmi štýlové, lebo prechádzame cez oficiálny hraničný prechod, ale pre istotu, keby sa náhodou cestou ešte niečo prihodilo, to robíme. Vieme, že poriadne to urobíme ešte raz cez zelenú hranicu na Šomoške o pár hodín.

Ten prechod je tiež trocha také mesto duchov, ale prekvapivo sa tam v budovách pohyboval jeden človek, podľa odparkovaného auta asi Maďar, márne si lámem hlavu, či strážil alebo si to prenajal a ak áno, tak čo alebo načo. Netrápim sa dlho, odchádzme smer Fiľakovo a Šiatorská Bukovinka, aby sme sa krásnym lesoparkom dostali na hrad Šomoška, kde máme tri méty.

Tá prvá je impozantné kamenné more pod hradom Šomoška. Je to prírodný výtvor, ale dopomohli tomu i ľudia, ktorí hádzali kamenný odpad, vznikajúci počas stavby hradu práve na toto miesto.

Pokračujeme ďalej a nachádzame kamenný výjav, ktorý je tak známy z kníh o Slovensku: deväťmetrový kameňopád pod Šomoškou.

A odtiaľ je to iba na skok na samotný hrad Šomoška. Zo Slovenska nefotogenický, prechádzame slobodne po schengensky mimo hraničného prechodu do Maďarska (sme spokojní, takto sme to chceli) a naskytá sa nám naozaj ten pohľad, ktorý poznáme z knižiek. Na maďarských infopaneloch nič v inej reči, ako po maďarsky, iba vítame vás asi v troch iných jazykoch vrátane slovenčiny (prekvapivo bez chyby) a tak si potom neskôr počítame na Slovensku (aj nemecky, aj maďarsky, aj anglicky, nuž, dá sa to).

Je už dosť neskoro a my vieme, že toto je skoro koniec našej cesty po slovenských hraniciach. Aj slzička by vypadla, keby sme mali na to čas, teraz však musíme letieť dole, do Bukovinky, lebo máme pred sebou ešte jeden - novonaplánovaný - presun a to do cieľa nášho putovania, do starobylej Banskej Štiavnice.

Volíme veľmi zvláštnu trasu, ktorá vyzerala ani skratka, ale potvrdil sa fór: - Poď skratkou! - Nemôžem, ponáhľam sa! - a tak sme sa po lokálkach premotali nakoniec nejako, ale aspoň sme prešli aj ďalšie Lidl-mestá (Veľký Krtíš, Krupina).

Je to trocha frustrujúce, nechávame bez povšimnutia ďalšie slovenské atrakcie - Fiľakovo s jeho hradom, hrad Modrý kameň, trúbiaci kameň neďaleko, vartovku v Krupine, opevnenie Bzovík a to som ešte nespomenul vojenské výcvikové stredisko Lešť, nuž a aj kaštieľ vo Sv. Antone sme nechali za oknami nášho auta. Ale, našťastie, toto je už kraj, kde sme doma, takže návštevy všetkých týchto lokácií už máme v minulosti za sebou, tak si to iba v aute pripomíname. Na trúbiaci kameň fakt choďte a zatrúbte si.

Večer dopĺňame poslednýkrát zásoby v Bille v Banskej Štiavnici, toto mesto ešte Lidl nekolonizoval a Tesco už vôbec nie, ubytovávame sa v meste, ktoré máme miliónkrát prechodené a tak radi a vieme, že toto je posledná noc mimo domu. Dnešných 265 kilometrov nám doplnilo kilometráž celého tripu na úctyhodné číslo 2293.

Ležím v posteli a premýšľam, že prečo ľudia na južnom Slovensku - od južného Zemplína a kontinuálne až do miest dnešného putovania, zahnusili krajinu solárnymi panelmi a tak, na rozdiel od severu, kde bolo vidieť pracujúcich ľudí na poliach, krásne lúky, pasúci sa dobytok, ovce, hospodárstva, sa môžeme pozerať na ekoodpad, ktorý sa dnes tvári ako alternatíva a ešte ho aj všetci splácame cez mechanizmus garantovanej výkupnej ceny elektriny. Nič iné mi nenapadá, iba, že je asi jednoduchšie zasadiť na najúrodnejšiu pôdu našej krajiny čínske slnečnice, ktoré produkujú elektrinu namiesto semiačiek, ako sa trápiť s obrábaním pôdy a starať sa o zvieratá. Ale potom si ešte spomeniem na tie vrtule, čo vytvorili mesačnú krajinu neďaleko od Bratislavy a zahnuslili inú republiku a zaspávam s myšlienkou, že ani tá Európska únia nie je optimálna.

Ako keby zahnusenie Slovenska bilbordami a všade vreštiacimi rádiami, ktoré aj tak nikto nepočúva, nebolo bývalo stačilo.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára