nedeľa 12. augusta 2012

Deň dvanásty - Chlieb a hry part II. a Herľany chŕlia

Zobúdzame sa do zamračeného mesta. By sme aj chceli povedať, že upršaného, ale stále veríme, že to prejde. Sibírsky sa obliekame a dávame si dopoludňajšiu prechádzku po metropole východu. Sme teda v historickom centre Košíc. Je nedeľa ráno a v meste úplne prázdno. Zrejme sú všetci kresťania v kostoloch a Rómovia ešte spia. Podľa predpokladu začína pršať a my sa schovávame do múzea v Miklušovej väznici, aby sme si pozreli katov byt. Pre Matejka je to dostatočná motivácia.

Vychádzame z múzea, ľudia z kostolov a žobráci z úkrytov, napriek tomu, že na tabuľkách sú nápisy, že žobranie v kostole a pred ním je zakázané. Pokračujeme po Hlavnej ulici, ktorá je námestie a čumíme na nefunkčný Schusterov potok odnikadiaľ nikam. Už asi dlho nebola bývalá hlava štátu v meste, lebo inak by to hneď dala do poriadku, aj keby sa na to mali požičať nejaké ďalšie peniaze.

Nacvakáme zopár obrázkov a presúvame sa do Dómu sv. Alžbety, aby sme sa po grafiťácky dozvedeli, čo máme a čo nemáme robiť.

Dóm je zvonku aj zvnútra obostavaný lešením, ešte viac ako Dukla, takže iba sa nadýchneme atmosféry minulosti, vypočujeme si kúsok maďarskej omše a upokojujeme Matejka, že sľúbená bobová dráha, na ktorú sa tešil dvanásť dní, naozaj existuje a bude fungovať (pokiaľ nebude pršať). Podarí sa mi odfotiť aj časť bez lešenia, aby sa nepovedalo.

Vidíme, že nie sme jediní, ktorému sa Slovensko páči, ale my to deklarujeme takto tichúčko, na blogu, a nie na obchode Slovenka priamo v centre. Ale grafický nápad a spracovanie si zaslúži pochvalu!

Lúčime sa dočasne s mestom, vyberáme auto z garáže ponúkame druhé cestovateľské chleby a hry.

Prichádzame do Kavečian na bobovú dráhu, morálka družstva výrazne stúpne po tom, ako vidno fičiace vozíčky bobovej dráhy, ktorá je pre deti bonusom za to, ako sa správajú počas celej cesty.

Deti dávajú milión až kakalión jázd, ale to je stále málo a tak sú trocha urazené, že sa presúvame do neďalekej ZOO Košice.

Na prehliadku ZOO máme iba čosi vyše hodiny, ale aj tak nám povedali, že stačí si pozrieť iba začiatok, lebo ďalej sú iba obyčajné zvieratá. ZOO je taká obyčajná, že sa až nechce veriť, že je najmladšia a najväčšia na Slovensku, zrejme by si mal direktiorát kúpiť lístok na vláčik a skočiť tuto kúsok do pražskej pozrieť, aby sa podučili, že ZOO nemajú byť iba zvieratá v klietkach a cukrová vata (prekvapivo nebola ani tá). Oživenie prišlo, keď slečna zo Španielska kŕmila tulene, potom sme ju ešte videli, ako sa snažila kŕmiť tučniaky, ale tie nechceli tie sardinky žrať. Ako deti.

Máme, ako počas tejto cesty už niekoľkýkrát, časový gap a tak utekáme k autu, aby sme stihli dnešný predposledný odchod vláčika Detskej historickej železnice v Čermeli.

Stíhame. Je nedeľa a tak nielen že vlaky jazdia, ale ťahá ich dokonca parná lokomotíva Katka. Paráda, parkujeme obďaleč a pár minút pred odpískaním odchodu si sadáme do vagónikov, ktoré majú unikátne sedadlá, takže sa dá sedieť v smere jazdy bez ohľadu na to, ktorým smerom vlak práve ide! Kubo konštatuje, že vagóny nie sú pomaľované až tak detsky, ako sa obával a atmosféra sa upokojuje a my si vychutnávame viac než štvorkilometrovú jazdu zo stanice Čermeľ cez medzistanicu Vpred až do cieľovej Pionier (dnes premenovaná na Alpinka). Máme spiatočný lístok a dve hodiny čas popozerať sa na Alpinke.

Pôvodný plán bol najesť sa tam (čo sa podarilo) a potom nájsť lanové centrum Tarzania. Počas jedenia sa rozpršako ako blázon a zrejme v dôsledku toho sa prevádzkovateľ Tarzanie rozhodol, že to prednešok zabalí. Počas nášho tripu je to zatiaľ jediná méta, ktorá nám nevyšla, znie to neuveriteľne!

Našli sme, fotíme logo a ideme sa popozerať po náhradných atrakciách. Nejaká dobrá duša nám poradila akési westernové mestečko, prichádzame k nemu a personálu sa pýtame, že čo. Nebudeme sklamaní, všeličo tam je, zvieratá a tak. Zaplatíme po tridsať centov a vidíme, že sú tam zvieratá a tak. Ach. Som ja asi človek východného typu, lebo takéto westerny si môžem zrejme odpustiť. Tak sa tam pomoceme, jazdu naozajstným koňom za pár eur odmietame a počkáme na vlak, ktorý nás dovezie k autu.

Som nespokojný, lebo viem, že ani ďalšia méta sa možno nezdarí. Máme namierené do Herlian, pozerať ako gejzíruje gejzír. Gejzíruje raz za čas, asi v intervale 36 hodín a podľa webu obce Herľany sa tak má stať najbližšie dnes medzi 18. a 20. hodinou. Je po šiestej a ja sa spolieham na štatistiku, že to bude o siedmej. Cez Košice frčíme do Herlian, ale pomaly, lebo však radary, zaplatíme obecné výpalné vo forme parkovného, to obciam ide veľmi dobre, a kým sa zdržiavam s vydávaním peňazí a tak, posielam zvyšok cestovateľov behom ku gejzíru, aby zistili, že či sme to už presrali a platím parkovné zbytočne alebo budeme mať cestovateľské šťastie ako celý tento výlet. Slečna parking lady mi hovorí, že aha, práve začal tryskať. Stihnem sa ešte zasmiať na názve bufetu Erupcia a bežím do centra diania, naozaj, prvýkrát v živote vidím toto, o čom som iba počul v škole a bol som pri tom párkrát bez vody.

Voda je studená, nie je to žiaden Island, tu je to poháňané oxidom uhličitým, ale smrdí to ako keby niečim iným. Pani s plačúcimi deťmi si to celé natáča na video: 25 minút erupcie. Bude mať čo premietať susedám počas dlhých zimných večerov. Balíme sa, odparkovávame z parkoviska, kde už slečna parking lady neni a dorážame dnešný deň presunom do známych postieľok v košickom hoteli. V Košiciach ešte návšteva miestnej verzie Auparku za účelom nákupu Igráčka s autom, dnešnej Matejkovej mantry. Som taký spokojný z gejzíra, že som vymäkkol a kupujeme cestára v AllToys.

Je to jedna z našich posledných nocí na tomto výlete a sme trocha nostalgickí.

 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára