Deň šiesty - Raj a potom ešte Pieniny

Deti si spievajú Madoninu Borderline, ktorá je taká charakteristická pre naše putovanie s neustálym dotykom s hranicami a ktorá nám hrala v aute a teraz sedia pri ohníku priamo na slovensko - poľskej hranici. Alebo kúsoček od nej, lebo oheň by v rieke nehorel. Je to Dunajec a my sme v treťom národnom parku počas nášho putovania. Po Malej Fatre a Slovenskom raji je to PIENAP. Táto skratka ma v detstve fascinovala, lebo som netušil, kde to je a prečo.

K tým raňajkám v Raji: všetko bolo podľa očakávaní, aj tematicky spišské párky aj roztierateľný syr Tesco výhodný nákup (Tesco Smižany?), ekonomika na prvom mieste. Ale pečivo čerstvé a to je pre mňa parameter, teda ešte okrem kávy a tá bola podparametrická. Ale možno som bol iba v zlom rozpoložení, lebo aj dnes dovolenkový budík vrieskal 6:30, aby sme všetko stihli. Nestihli sme. Máme sklz asi jeden deň, tak ešte neviem, ako sa dostaneme do online, ale je úplne jasné, že meníme za pochodu úplne všetko - časy príchodov i odchodov, trasy ciest ale aj miesta prenocovania. Dnes nečakane kemping Dunajec v Červenom Kláštore. Bez Cypriána.

Prvý bod programu bol výstup na Tomášovský výhľad, modlu všetkých kamenných plošín a veľmi dôležitá méta nášho putovania, pôvodný plán bol dobyť ju včera, ale zamotali sme sa s kempovaním, ako som písal. Ráno bo bolo šup-šup, počasie úžasné, riskantné fotky urobené, naspäť do Čingova a potom presun do Pienin.

V noci študovanie, ako je to s tými plťami. Konkurencia zdravá, takže ceny sú síce stále vysoké. Ale už to nie je také zlé, ako to bývalo, konečne klesá počet prepravených, takže zdá sa, že si to pltníci začínajú uvedomovať. Schvaľujeme doteraz otáznu zastávku na plavbu na pltiach po Dunajci.

Pár hodín po poludní príchádzame do kempu a podľa inštrukcií z internetu skúmame, kedy a kde sa dá nalodiť, som v šoku, všetko bolo tak, ako sa tvrdilo na www a ešte sme k tomu vydrankali aj zľavu a ešte sme aj hned mohli ísť. Čo znamenalo nechať deti bez obeda, aj skučali, ale mohli sa tak akurát napiť vody z Dunajca. Alebo sa tešiť z Troch korún:

Pltník bol fajn chlapík, takže okrem tej nudy ako si vás voda unáša sa dalo aj čo to podučiť a zasmiať sa na prefláknutých fóroch. Dobré to bolo, len teplo. Slnko si asi myslí, že stále nemáme suché veci, ale to teda máme, aj dvakrát.

Na cestu naspäť po vylodení sa sme si objednali bicykle a po preprave pešo, autom, loďou, dnes skúšame ďalší dopravný prostriedok. Bola to dobrá voľba (dalo sa ísť pešo, mikrobusom (4 eurá za osobu za 10 km), konským povozom (ani som nenabral odvahu spýtať sa, akú veľkú peňaženku potrebujem) a teda ešte na tých bicykloch). Lebo sme videli aj tento obraz:

Vyhladovaní sme zapikovali do reštiky, do ktorej sme mali kupónik na zľavu 10%. Zvláštnou matematikou nám zľavu odrátavli iba z jedál, ale pánboh zaplať, rovno to vydalo na tringelt. Kubo analyticky odvodil, že zľavu na plte sme dostali za to, že spíme v kempe, zľavu na jedlo za to, že sme boli na pltiach, tak ešte mu chýba posledný diel mozaiky, že na čo dostaneme zľavu za to, že sme jedli. Jasné, teplo a únava po celom dni.

Škrtám návštevu krátera vo Vyšných Ružbachoch, zalievam to dvoma pivami s plánom ísť cez most pokoriť opäť ďalšiu krajinu pešo. Poľsko už padlo na trojmedzí CZ/SK/PL, ale toto je také okatejšie. Ale sme unavení ako psi a aj na to kašleme. Morgen azda, je to tu, na skok. Na skok používajú vraj hlavne Poliaci, lebo obchody sú tu nastavené na alkoholovú ekonomiku a na chľast sú tu kruté zľavy. Lebo som sa pýtal, že ako tu funguje život. Pečivo v obchode nehľadajte, povedali mi (nehľadal som, neviem teda potrvrdiť či vyvrátiť), keď niečo potrebujete, choďte cez most do Poľska, tam je vštko. WTF?

Máme trocha krízu, máme toho za sebou veľa a tempo je šialené. Možno je aj na tomto dnešnom poste vidno, že by som už radšej spal, a to je iba 10PM. Nie je každý deň nedeľa, i keď včera bola, ale zážitky boli aj tak pekné.

Večer som sa napokon vytrápil s hľadaním zajtrajšieho ubytovania, netušil som, čo ma čaká po zadaní tejto požiadavky do internetov (ubytovanie Medzilaborce, ubytovanie Svidník, ubytovanie Stropkov,...), zdá sa, že ani neverili, že to chcem naozaj. Ale napokon niečo bolo reálne v Bardejove, tak to bude celkom prekvápko. Ale máme prísť až po 16-tej, lebo tak ona chodí do roboty, aby sme nečakali zbytočne.

Auto už máme ugrilované od tých všetkých radarov, čo na nás denne mieria, policajti pomáhajú a chránia stále, je to šialené. Dnes na asi 70 km ich bolo opäť niekoľko. Celkovo sme prešli automobilových 940 km a tak sa tešíme, že dnes sme mohli dať iba tak málo. Pešie, lodné a bicyklové kilometre nerátam, ale tie pešie niekedy dosť bolia a strašne sa pri nich potíme.

Zajtra už bude zase východnejšia časť krainy, tak si držte klobúky, stay tuned a ak chcete urobiť pre propagáciu Little Big Country viac ako tí, čo to robia z našich daní, pozdieľajte, prosím, tento blogísek na vašich facebookoch. Ak má niekto náhodou aj ten čvirikáč a tie kruhy, tak aj tam môžete. Veľký Cestovateľ ďakuje a ozve sa zajtra z Bardejova. Alebo zo Svidníka?

 

Deň piaty - Panem et circenses alebo Gino paradise Bešeňová

Aby sme v našom útočnom družstve udržali aspoň nejakú cestovateľskú morálku, musel som sa uchýliť k drobnému úskoku, ktorý som sa naučil od Nášho Vládcu a pripravil som pre spolucestovateľov oddychový deň podľa starého dobrého pravidla chlieb a hry, v preklade jedenie na Kozom vŕšku a hranie sa na kúpaliskách v Bešeňovej.

Noc sme prežili v lejaku a náš nepremokavý stan si povedal, že čo je veľa, to je veľa a keby ešte hodinu lialo, vylievali by sme z neho hádam vodu, ale takto iba zopár drobných nevinných nehôd (tak hovoria mamičky svojim pošťatým deťom, "mal si iba takú drobnú nehodu, zlatíčko, to nevadí, mamička prezlečie...", nie?). Vraj inde na Slovensku to bolo horšie, aj s krúpami a búrkami, takže sa nesťažujem, teším sa, že sme tak dobre obstáli. Aj sme už stihli všetko vysušiť.

Celý deň sa nám ale rozbil, kým sme ráno čakali, aby prestalo liať a mohli sme vyliezť zo stanu - čo o to, to by sme zvládli aj v daždi, ale baliť sme museli. Takže sme čakali a ja som pozeral na hodiny, ako mi mizne predstava dnešného route planu.

Nakoniec sme sa dočkali a rýchlo sme sa presunuli k ďalšej plánovanej atrakcii výletu - nechali sme si prepraviť auto kompou cez Váh až na Strečno a vychutnali sme si pohľad na hrad z netradičnej strany.

Dostali sme sa na našu známu cestu I/18, poplantali sa v kolóne až do Martina, kedy sme si uvedomili, že sme vlastne neraňajkovali, na čo Matej zbadal pútač na nový Mekáč a už bolo o desiatovaní a obedovaní two in one rozhodnuté. Pri konzumácii vyberaných dobrôt americkej kuchyne ale z lokálnych zdrojov som sa neubránil zmiešaným pocitom pri pozorovaní Martinských holí priamo z lavičky McD's, no ale pokrok nezastavíš a bolo to aj dosť praktické a časovo úsporné. Obhájené teda.

Potom už nudná cesta až do Bešeňovej, kde starý Thermal Park Bešeňová sa zmenil na Gino Paradise. OK, boj proti Tatralandii začal budovaním cca milióna nových tobogánov a podobných stavieb, žiaľ, budeme si musieť na ne nejaký čas asi počkať, ale ako odškodné dávajú celodenný vstup za cenu trojhodinového. Bolo to tam trocha retro, zažil som aj dámy s neoholeným podpazuším čakajúce na správny čas, kdy to začne znovu bublat. Voda železná, ako si to pamätám z "detstva", zopár nových atrakcií a pekná priezračná voda v časti s antikorovými bazénmi. Teplo. Vonku aj vo vode. V zime si to viem predstaviť. V lete? Ale deti fičali na atrakciách, i keď bol aj poloplač, keď Mateja vyhodili z kamikadze šmýkaly, lebo nemá desať rokov. Tak som to išiel riešiť, ale nedalo sa, ale keď sa dozorca vybavoval s neposlušnými Poliakmi, šuchol som Mateja na zakázanú kĺzačku, za čo som bol dozorcom popoťahovaný, ale sľúbil som, že budem ďalej už iba vzorným návštevníkom. Aj hry môžu byť ešte lepšie hry, keď sa hráme na asertivitu.

To boli hry. Chlieb sa konal na mnou od minula obľúbenej lokalite Kozí vŕšok. Keďže toto nie je reklamný článok, iba toľko, že je to tam fajn, pekné, milá obsluha, výborné jedlo (doporučujem grilovaný kozí syr s hruškami) a nemajú tam kofolu, vineu a ryžu. Nuž, každý si svoju politiku môže robiť vo svojom gastrozariadení podľa seba, za seba hovorím: zbytočný fail. Ale vydržali sme aj tento úskok a ako hovorím - choďte sa tam pozrieť. Aj malú ZOO majú, aj so zlatým bažantom (nie Zlatým), aj web majú.

Dnešných 180 km a doterajších 870 sme dokrútili za strašného dažďa a s nezmyselným uhýbaním sa pomáhajúcim a chrániacim na českom voze Superb, ktorí si dokazovali svoje prednosti tým, že vytláčali autá z D1. Možno to je nový cieľ: dajme preč autá z diaľníc, bude na nich menej nehôd. Žiaľ, dnes to tak nebolo, hrozivá nehoda medzi Ivachnovou a Ružomberkom a miliónkilometrová zápcha (v opačnom smere, ako sme išli my, našťastie), dve brutálne nehody na diaľnici pod Tatrami, kde v jednom prípade vodič hľadal svoje (asi) lietajúce auto za protizverovým plotom, ktorý ostal zázračne nepoškodený. Aj my sme sa vystrašili, keď naše auto odrazu začalo plávať na zliatej vode, a plávať nevedelo, ale nejako sme to zvládli, chvalabohu. Smiech cez slzy nastal (ale hanbím sa za to, že sa smejem na nešťastí iných), keď sme narazili na kolónu na klasickom nehodovom mieste - pred Spišským Štvrtkom. Keď sme sa dokolónovali k samotnej podstate, stála tam pokazená (havarovaná?) ošuntelá biela dodávka so značkou MI a s veľkým nápisom na zadných dverách: "A čo ak Ježiš naozaj existuje?" Keby som toto nepísal ja, tak tvrdím, že autor fabuluje a robí výlet zaujímavejším, ako je. Ale toto je naozajstné road movie!

Nenápadne sme sa z kysucko - oravského pohraničia dostali cez Považie, Turiec a Liptov až na Spiš, čím sa definitívne odliepame zo západných hraníc a smerujeme k najviac zaujímavým métam tripu.


Navečer sme teda došli do Čingova v Slovenskom raji, ale keďže toto je pozitívny blog, tak to skrátim, kemping Tatran, ktorý tu má byť, vlastne nie je. Ale možno, keď ho opravia, tak bude. Ale keďže je všetko naokolo tourists welcome, nikoho to netrápi a nasmerujú vás namiesto toho do akejsi kempovacej lúky Ihla. To bolo na mňa veľa a odpikoval som, že idem odtiaľto do prdky, ale Tomášovský výhľad som si nechcel dať újsť, tak som si to rozmyslel a keďže oni sú tu v Slovenskom raji takí tourists welcome, veď aj cenník za vstup do lesa majú vycapený (pre skupiny zľava), spýtal som sa v takom hotelíku, že či nás neprichýlia. Ale áno, miesta máme dosť! (Však je vrchol sezóny, dodal som si pre seba ja). Možno to bol trest (ten zmiznutý kemp) za to, že som zmenil trasu a vpálil som do Čingova namiesto do plánovaných Dediniek - Mlyniek - Palcmanskej Maše. Ale toto je oveľa lepší východiskový bod a menšia zachádzka.

Takže po čase spíme v naozajstných posteliach, ja píšem za naozajstným stolom a hlavne nabíjame všetky naše batérie - foťáky, kamera, telefóny, iPad, zubná kefka i pumpa na matrace sa tešia zo životodárnej enegie. A sprcha bez žetónikov! A raňajky vo forme švédskych stolov, ale o nich až zajtra.

 

Deň štvrtý - Nevzdávame sa a znova Diery a ďalšie trojmedzie a lokomotíva k tomu

Píšem tieto riadky pre vás vždy v noci, keď všetci, okrem zopár skalných kempistov hrajúcich kanastu, už spia, a tak som, pod vplyvom luny asi, včera zabudol napísať, že už viem, čo presne znamená řčení "zachrániť si riť": som si ju včera pri zostupe z Veľkého Rozsutca naozaj zachránil, keď som spadol a spadol som rovno na paličku, čo mi do toho času slúžila ako podpera, čo pomáha pri vzostupe / zostupe, ale to už je iba spomienka, lebo po tom, ako som sa zrúbal išla do palicového neba, lebo sa obetovala za moju bezpečnosť a stlmila pád, takže skončila ako pravouholníková palica. Lepšie ako ľavouholníková, ale tak či tak, je už v odpadkovom koši. Hádam po ceste natrafíme na nejaký športový obchod s výpredajmi, kde nájdem jej dôstojnú náhradu.

Improvizácia je naše hlavné motto a asi aj cieľ: dnes bolo zase všetko inak. Včerajšiu frustráciu z toho, že nás ojebabrali turistické značky sme si vyliečili tým, že sme do plánu zaradili naviac ešte Dolné a Nové diery, takže sme sa vrátili na včerajšie miesto činu, ale iné parkovisko, nebola žiadna sranda, iba 2 eurá sa zopakovali, a z Bieleho Potoka sme si dali taký školský výlet, tam, hore, dole a na kofolu a ďalej. Krásne tam je.

Matej dostal za vernosť a poslušnosť jazdu na poníkovi za euro, slečna podnikateľka ho previedla tam i späť, to bolo v cene. Asi minúta. Alebo dve, nech som pozitívny. Fotenie bolo s malým komentárom, ale však sme nekŕmili ani nehladkali, lebo to zakazovali cedule na stromoch.

Po ceste ma potešil takýto pekný obraz, pri ktorom som si pomyslel, že každý raz môže nájsť svoje korene. Aspoň symbolicky, ale lepšie naozaj.

Samozrejme, časová strata sa nedá dohnať a tak fičíme ďalej, a to do plánovaného Múzea kysuckej dediny a na Lesnú úvraťovú železnicu do Vychylovky. Vďaka turistickému autobusu z Vukovaru nie je kde parkovať, a tak parkujeme pri skvoste kresťanskej kreativity a vydávame sa na krátku púť k pokladnici tohto skanzenu.

Mali sme šťastie, lebo kvôli busu z Vukovaru bola mimoriadna jazda vláčika a nemuseli sme 45 minút čakať na regulérnu jazdu, ale to sme zistili iba náhodou, lebo sme sa snažili točiť analógový film na 8 mm kameru, aby sme ukázali, že aj my, rovnako ako tí, čo točili prvé fimové zábery na svete, vieme natočiť parný vlak, čo prichádza do stanice. Im ale, asi, fungovali tie kamery. Tými našimi som si nie celkom istý. Vláčik je parádička a keďže dnes je víkend, jazdí naozajstná parná lokomotíva a nie nejaká traktorová imitácia. Sadzí sme mali plné oči i šaty, ale vďaka za ne, bolo to také autentické. Žiaľ, jedna pani z Vukovaru si pri vystupovaní z vagóna zlomila nohu, takže Falck, záchranná a. s., si mohla zaevidovať ďalší výjazd a vyriešiť túto prekérnu situáciu. Trochu ma zamrazilo, či som nenadával na ten autobus, pre ktorý sa nedalo zaparkovať, príliš, a že či moja kliatba sa takto neprejavila, ale hádam to takto nefunguje.

Potom sme sa nechali viesť sprievodkyňou vo veku mladšieho školského dorastu po kysuckej dedine, ukázala nám ktorý je ktorý dom a prečo, naozaj pekný skanzen, ale pochopiteľne veci nedotiahnuté a slečna brigádnička bola toho dobrý príklad.

Ja som sa veľmi potešil z domu, kde bol motív narodenie aj smrť, v jednej izbe pili na narodenie dieťaťa a hneď vo vedľajšej zapíjali žiaľ zo smrti blízkeho. Koľké to šťastie na jednom mieste. Kurátor expozície mal zmysel pre gradáciu deja.

Smiešne bolo to, že sme obedovali v budove, ktorá bola presťahovaná krčma z Korne a to pozorný čitateľ tohto blogu vie, že to je tá nádejná obec, kde sme predvčerom obdivovali prameň slovenskej ropy. Z kysuckej dediny sme sa vrútili do naozajstnej kysuckej dediny (či mestečko to je?) Stará Bystrica, aby sme včlenili do programu ďalší navyše bod - originálny slovenský orloj. Pekné to je, chvíľu sme to obdivovali, ale potom som trocha spozornel, že prečo je pri dnešnom dátume červená hviezdička. Tajomstvo odhalila infotabuľa, neviem, koľko eurofondov stála, kde bolo vysvetlené, že hviezdičky označujú dôležité dátumy a sviatky. Za toho boha som si nevedel spomenúť, že čo sa tak asi dnes prihodilo, keď to má hviezdičku. Predčasné SNP? Deň matiek a otcov a detí? Príchod Chucka Norisa na územie horného Uhorska? Ježiš, ani neviem ako sa Chuck Noris píše správne... Dve r? Druhá infotabuľa, podobná prvej, priniesla odpoveď: dnes je Deň Matice slovenskej (Dobre tam mám tie veľké písmená? Moja učiteľka na gymnáziu hovorila veľké písmeny, tak neviem.) Nedal som si pokaziť náladu, však pozitívne putovanie, nie? A objednal som nám kávu a čaj a trocha minerálky, kým sme čakali na spektakulárne cinkanie a promenádu siedmich drevených sošiek (šesť ďalších, kamenných, je tam vystavených permanentne, netreba čakať, sú to najväčšie (asi) osobnosti našej histórie, len ma mätie, že tam nie je vyhradené nejaké miesto pre jedného ďalšieho, či dvoch, dorobia to ešte?). Namiesto toho doniesli prémiovú značku Rioba. Kubov úžasný čaj Rioba z ďalekej Ázie za 2 eurá, podnikáme, no nie? Možno bol príplatok za Deň Matice slovenskej.

A potom prekvapenie pre všetkých čitateľov tohto blogu: hecli sme sa a povedali sme si, že tie hraničné trojbody, trojhraničné body alebo trojmedzia nenecháme na pokoji a dáme ďalší. Tušíte? Jasné, Slovensko - Česko - Poľské trojmedzie to bolo. Vôbec nebolo v pláne, kým sme ho našli, bol som na pokraji nervového kolapsu, lebo v Čiernom boli akési hody a bratislavská audina s našou posádkou išla priamo popri strelniciach, autíčkach s anténkami, čo sa cez ne čerpá elektrika (tak mi to vysvetľovali rodičia dávno, keď som na také nemohol ísť) a museli sme zastať, aby nám retiazkový kolotoč nerozbil okno, ale dobrovoľný hasič s palacinkárom v ruke kýval, že nech ideme, tak sme išli. Neopľuli nás, ale asi mali dosť veľkú chuť. Veď sme rušili na obecnej ceste ľudovú (hádam nie i sociálnodemokratickú) zábavu. So sklopenými ušami som nepočul, či hrali Senzus alebo Desmod, ale všimol som si, že cukrová vata sa predáva malá, veľká a XXXL.

Znova vidíme to, ako sa ktorá krajina stavia ku svojej štátnosti, jediná neoznačená cesta vedie zo Slovenska, iné krajiny vedú k tomuto bodu turistické značky. I keď (zrejme) dobrovoľní označovači zo Slovenska sa snažili v minulosti asi, veď aha (tu odboč z modrej a nejako sa tam dostaneš):

Dnešný stav je taký, že značenie (zrejme) dobrovoľní vandali zničili (Prečo asi? Kam sa to trepali, aby robili zle?). Našli sme nakoniec, čo sme hľadali a to vo mne vyvolalo túžbu, že počas našej cesty ich nájdeme všetky. Kremenec na severovýchode máme v pláne, ale juhovýchod bude ešte veľká výzva. Tak uvidíme, posnažíme sa. Aspoň uvidím Čiernu nad Tisou a zistím, či ešte existuje, keď sme sa o nej toľko učili a budeme ťahať tie kolajnice ďalej cez našu Little Big Country, s. r. o.

Nateraz je to tretí z piatich bodov, je tam pekne, každá krajina má svoj obelisk a samotný geografický styk hraníc je v potoku bez vody a bez prístupu. Nejako sme sa tam ale zošplhali a tak sme si znova mohli zatancovať krížom - krážom cez tri krajiny, dokolečka dokola. S radosťou o to väčšou, pretože v rieke (Dyje, Morava) na tom poslednom trojbode, sa to nedalo.

Dnes sme dali 145 km a od začiatku ciest sme prešli 690. Zajtra vymodlený Matejkov deň s akvaparkom a presun do Slovenského raja. Konečne sa odstrelíme z tohto nášho základného tábora a utáboríme sa nakrátko azda na Čingove.

Just stay tuned a tešte sa spolu s nami, ako dobre nám to ide a spoznávajte s nami našu krajinu. Ďakujeme za podporné sms a maily a facebooky, čo nám chodia. Tešíme sa, že máme toľko priaznivcov!

PS: Blogovanie v poľných podmienkach je síce cool, ale nie je to celkom easy a som rád, že iPad to ako - tak zvláda. Síce na to potrebuješ zvlášť soft (blogsy sa volá ten môj) a camera connection kit, aby si vedel stiahnúť fotky z naozajstného foťáku a nejako ich aj upraviť (ja ich už ale neupravujem, šak autenticky, ne?), ale s externou klávesnicou to celkom ide. Napriek tomu som našiel v postoch zopár chýb, ale nebudem ich nateraz opravovať, internetová konektivita je tu vzácnosť, tak potom, keď budem doma, to dám do poriadku, OK?

Deň tretí - Blúdime v Jánošíkových dierach, ale nakoniec zvládame aj Veľký Rozsutec

"Ani tam nechoďte, nie je tam žiadna hospoda ani záchody", varujú nás tí, čo idú oproti. Majú na mysli Veľký Rozsutec, jeden z našich dnešných cieľov. Ale pekne po poriadku.

Sme stále kúsok od Terchovej, kam sme včera večer dorazili a považujeme to za náš dočasný základný tábor. Je tu WiFi, ktorá sa nedá použiť, pivo za euro a 50 metrov od kempu cesta medzi Terchovou a Zázrivou, takže môžeme vidieť a počuť, že ľudia naozaj cestujú. Dnešný cieľ: Jánošíkové diery a Veľký Rozsutec. Dávne túžby, nevedno prečo do dnešného dňa nezrealizované. Hanba.

Ráno si dávame budík na 6:30, dovolenka, ach jo. Balíme sa na túru a pýtame sa lokálnych, kde sa dajú kúpiť raňajky. Šokujúce poznanie - v Lidli v Terchovej. Počujete, ako to znie? Lidl Terchová. Jánošík by to vylúpil za dve sekundy, iba aby to skrachovalo a nenarúšalo slovenskosť najviac slovenskej obce, ale vďaka bohu za ten obchod, nakúpili sme čerstvo napečené pre vás a pokračovali do Štefanovej, nášho východiskového bodu. Na parkovisku veselý chlapík, že za parkovanie 15 eur, just kidding, 2 eurá bola tá cena. Prichádzajú ďalšie a ďalšie české autá, vlastne iba české, pozorujeme a počúvame pri našich improvizovaných raňajkách, pýtajú sa, že ako dosiahu vrchol, dozvedia sa, že vrchol môžu dosiahnúť i na parkovisku, však poďte, mladá pani. Ha, ha, chi, chi.

Dobre, poďme teda, klasika, žltá a potom modrá. Ale bola zelená. Na mape žiadna zelená. Ale cedule, že ďakujeme Kii a tuším Toyote za podporu nového značenia. Jasné, že sme sa nechali zlákať, čo ale bola celkom iná cesta, ako sme plánovali, ale nakoniec to prišlo k Horným dieram, tak sme aspoň trocha z nich videli.

Na chodníkoch ohromné množstvo ľudí a psov. Toto je jedno sedlo, neverím vlastným očiam, že tam nie sme sami.

Potom už všetko išlo podľa plánu okrem toho, že som nevládal a fučal som skoro ako lokomotíva na Vychylovke, kam sa chystáme zajtra, tak porovnám. Teplo ako v peci. 30 a viac. Veľký Rozsutec je veľká výzva, vidíš to celý čas, je to vysoko a ty iba dúfaš, že kým príde búrka, budeš už pekne dole popíjať chladenú desinu a budeš kofolonizovať svet. Toto je on.

Pri zostupe nádherné pohľady pri ktorých zabúdam, že som si povedal, že už nikdy nepôjdem do lesa, lebo som tučný, starý a nešportujem. Veď aha.

Cestou domov sa zastavujeme na neplánovanej méte, ale hlavu by som si odtrhol, keby sme ju minuli, celkom som na ňu zabudol pri plánovaní našej route: socha prvého sociálneho demokrata na slovenských územiach Uhorska.

Matej ulovil lúčneho koníka, bude ho chovať, ani mu nohy neodtrhol, keď mu asi piatykrát zdrhol, teraz sa iba teším, že mu zdrhne v stane a budeme mať cvrlíkanie. Zatiaľ máme iba autorádio od susedov z Nitry, ale aspoň viem, čo hrá Europa 2. Neviem, či som to potreboval vedieť. Česi z Ostravy, teda asi Moravania, pravda, si doviezli v A6-tke v bedničke drevo a tvária sa na varenie. Hlavne aby to bylo levný. Nitrania si dávajú párky, nebudú predsa "každý deň žrať halušky".

Sprchujeme sa za žetónik za 30 centov na 3 minúty, vyrážame do blízkej obce na večeru, ledva sme stihli, zatvárame o 20:00. Klasicky sú turisti, pochopiteľne, vítaní. Nealko pivo teplé, ale jedlo fajn a berú aj gastráče. Tak do polovice hodnoty jedla by sa malo brať, počujeme. Ale aj trocha viac môžete. Pánboh zaplať. Ale naučil som sa nové jedlo, úžasné: opekané zamiaky (po slovensky: americké zemiaky, asi z toho Lidla) s bryndzou a so slaninkou, čiže niečo ako klon bryndzových halušiek, len sa nemusíš paprať s premenou zemiakov na halušky. Ale fakt, príjemné jedlo.

Dnes sme najazdili iba nejakých hádam 30 km, ale pešo sme prešli aspoň milión. Zajtra to otočíme. A aj vláčik hádam bude.

Dobrú noc, stay tuned a povedzte svojim kamarátom, že od nás sa o Slovensku dozvedia najviac, veď všetko je na vlastnej koži. Zdieľať viete, nie? Tá ikonka tu dole.

Deň druhý - Cez Čachtice do Terchovej

Ničomu neverte: keď píšu, že hrad je uzavretý, tak sa nevzdávajte. Však robotníci povedali, že šak tam neni čo videť, šak sú tam iba ruiny a nejako sme sa aspoň trocha prepašovali a videli Čachtický hrad. Tourists welcome, desaťkrát toto vidíš po ceste. Ale inojazyční návštevníci a my sme išli neochvejne ďalej.

A dobre sme spravili, nebolo to síce optimálne, ale nemuseli sme návštevu hradu Čachtice vyškrtnúť z route planu, dotkli sme sa Báthoryčkinho domu, niečo pofotili a pokračovali v našej trase tak, aby sme mohli pre nedostatok času škrtnúť Beckov, ktorý vďaka prerfektnému time managementu je tiež uzavretý (Little Big Country welkomes everybody everywhere, vtipné, keď na D1 dve hnedé tabule nás posielajú doľava na zavreté Čachtice a doprava na zavretý Beckov, shit happens) a tiež Trenčín, ale však to máme z Bratislavy na jeden upršaný víkend niekedy v najbližšom desaťročí, takže žiadna škoda. A to všetko preto, lebo sme sa nechali zlanáriť ku kamarátom na chalupu v Hrachovišti a ešte sme to nevedeli nájsť, lebo sme neboli dosť smelí a 50 metrov pred chalupou sa nám zdalo, že tu to predsa nemôže byť. Bolo, ale bolo veľmi fajn, mali aj kávu aj WiFi, sprchu sme nepotrebovali.

Z Čachtíc - hrad do Čachtice - centrum na obed s čapovaným nealkom Bažantom narazeným špeciálne pre mňa, lebo šak došlo. Pomýlil som si belehradský rezeň s čiernohorským a ulakomil som sa na meníčko, ale keďže v Belehrade nepoznajú také jedlo a v Montenegre tiež nie, je to jedno, a stálo to 2,80. Zmrzlina za 0,30 v príjemnej cukrárni na námestí.

Dopijeme naše presso, poďakujeme a presúvame sa do Parku miniatúr Slovenska v Podolí. Trocha veľa peňazí za málo muziky, ale pekný nápad a držíme palce. Oceňujem otázku slečny, čo nás zinkasovala rodinným vstupným za 6 eur, že robia anketu, ako sme sa o nich dozvedeli. Mimochodom, z českej knihy o tom vieme. Agentúra, čo vymyslela Little Big Country pozná zatiaľ iba Tatry a podobne nenájditeľné miniatúry.

Konečne návrat na dialnicu, Matejko konečne mohol pozerať film z posledného windows počítača v našej domácnosti, taký ten Asus maličký, Kubo mu chcel pustiť Pána Včielku, či čo, ale windows drbol, takže Kubo lovil nejaké riešenia, nadával a potom to okolo Zamaroviec vzdal. Matej bol nasratý. Ale ja som mohol ďalej šoférovať, počúvať, že mali sme si zobrať Mac a podobné kydy, ale nezabudol som odbočiť do Bytče, lebo sme sa chceli dostať tam, kde sa začína záchrana našej ekonomiky. Dobre bude, nebojte sa. Smer, s.r.o., otvorí ťažbu hneď, ako dotrhá papiere o pokazenom rozpočte.

Ale sranda tam bola, našli sme prameň ropy v Korni, smrdelo to tam ako si z detstva pamätám na prievidzskej čerpačke Moštenica - naozaj po nafte (asi to mal byť smrad ropy, ale to neviem, ako smrdí). Chceli sme aj niečo vyťažiť, Matejko by aj vzácnu plechovku od Coly, ktorú vláčime, na tento účel daroval, ale báli sme sa, že sa nám zapáli auto. Ale nabudúce prídeme pripravení!

Už nás presuny otravujú, ale hecneme sa a smerujeme cez Turzovku a Čadcu a náhodou narazíme na toto:

Nuž, tak to je, prosím pekne, staničný domček vedľa stanice Staškov - a vzdelaní vedia, že sa tam narodil ten, čo povedal, že "je to sladké ako hovno z nutrie" (činžáno?). Áno, rodný dom Jozefa Krónera. Aj so včelínom, takže Matej sa rozhodol, že keď sa vrátime, začne chovať včely, ktorých sa dnes panicky bojí, ale... Detský mozog.

Cesta sa ťahala ako sopeľ, najdlhšie dediny na svete sú na Kysuciach určite. Ale nakoniec sme našli to, čo sme hľadali a to, čo nás sklamalo - kamenné gule v Megonkách (niekde píšu mäkké ň, tak neviem). Gule tam nejaké sú, ale napočítali sme štyri a to sme za gule považovali všetko, čo nebolo hranaté. Boli tam na infopaneli obrázky, že také sú iba v Amerike, neviem kde inde a ešte niekde. Ale tam si ich zrejme občania nepobrali do svojich útulných záhradok, aby mali ich pekné, najkrajšie a najväčšie, asi tak, aké sú kysucké domy.

Prvýkrát na našom tripe som konečne za volantom zúril, keď sme zle odbočili ku kempu v Belej, ktorý nie je v Belej, ale trocha inde. Hnev som spláchol becherovkou a vysneným vyprážaným syrom, lebo to bolo jediné, čo tam mali v bufete, čo vyzeralo dôveryhodne (riskol som i tatárku) a deti mali párky s hranolkami, lebo pečivo neni. Cítil som sa ako dobrý nemecký rodič, tak som im na to buchol ešte i ketschap.

Dnes sme improvizovali, azda ešte viac ako včera, ale zdá sa, že sme ušetrili jeden deň, ale už dnes viem, na čo ho miniem. Azda. Zajtra sme zmenili program a ideme pozrieť tie Diery od prvého podnikateľa Slovenska Jánošíka. Symbolické. Ostali po ňom diery, tak ako ostanú po tých, ktorým je prvým demokratickým vzorom.

Bolo to za 240 kilometrov, odliepame sa konečne od českej hranice a smerujeme na východ. Hlavná sranda ešte iba bude!

Prajeme dobrú noc z kysucko - oravskej hranice.