Sme stále kúsok od Terchovej, kam sme včera večer dorazili a považujeme to za náš dočasný základný tábor. Je tu WiFi, ktorá sa nedá použiť, pivo za euro a 50 metrov od kempu cesta medzi Terchovou a Zázrivou, takže môžeme vidieť a počuť, že ľudia naozaj cestujú. Dnešný cieľ: Jánošíkové diery a Veľký Rozsutec. Dávne túžby, nevedno prečo do dnešného dňa nezrealizované. Hanba.
Ráno si dávame budík na 6:30, dovolenka, ach jo. Balíme sa na túru a pýtame sa lokálnych, kde sa dajú kúpiť raňajky. Šokujúce poznanie - v Lidli v Terchovej. Počujete, ako to znie? Lidl Terchová. Jánošík by to vylúpil za dve sekundy, iba aby to skrachovalo a nenarúšalo slovenskosť najviac slovenskej obce, ale vďaka bohu za ten obchod, nakúpili sme čerstvo napečené pre vás a pokračovali do Štefanovej, nášho východiskového bodu. Na parkovisku veselý chlapík, že za parkovanie 15 eur, just kidding, 2 eurá bola tá cena. Prichádzajú ďalšie a ďalšie české autá, vlastne iba české, pozorujeme a počúvame pri našich improvizovaných raňajkách, pýtajú sa, že ako dosiahu vrchol, dozvedia sa, že vrchol môžu dosiahnúť i na parkovisku, však poďte, mladá pani. Ha, ha, chi, chi.
Dobre, poďme teda, klasika, žltá a potom modrá. Ale bola zelená. Na mape žiadna zelená. Ale cedule, že ďakujeme Kii a tuším Toyote za podporu nového značenia. Jasné, že sme sa nechali zlákať, čo ale bola celkom iná cesta, ako sme plánovali, ale nakoniec to prišlo k Horným dieram, tak sme aspoň trocha z nich videli.
Na chodníkoch ohromné množstvo ľudí a psov. Toto je jedno sedlo, neverím vlastným očiam, že tam nie sme sami.
Potom už všetko išlo podľa plánu okrem toho, že som nevládal a fučal som skoro ako lokomotíva na Vychylovke, kam sa chystáme zajtra, tak porovnám. Teplo ako v peci. 30 a viac. Veľký Rozsutec je veľká výzva, vidíš to celý čas, je to vysoko a ty iba dúfaš, že kým príde búrka, budeš už pekne dole popíjať chladenú desinu a budeš kofolonizovať svet. Toto je on.
Pri zostupe nádherné pohľady pri ktorých zabúdam, že som si povedal, že už nikdy nepôjdem do lesa, lebo som tučný, starý a nešportujem. Veď aha.
Cestou domov sa zastavujeme na neplánovanej méte, ale hlavu by som si odtrhol, keby sme ju minuli, celkom som na ňu zabudol pri plánovaní našej route: socha prvého sociálneho demokrata na slovenských územiach Uhorska.
Matej ulovil lúčneho koníka, bude ho chovať, ani mu nohy neodtrhol, keď mu asi piatykrát zdrhol, teraz sa iba teším, že mu zdrhne v stane a budeme mať cvrlíkanie. Zatiaľ máme iba autorádio od susedov z Nitry, ale aspoň viem, čo hrá Europa 2. Neviem, či som to potreboval vedieť. Česi z Ostravy, teda asi Moravania, pravda, si doviezli v A6-tke v bedničke drevo a tvária sa na varenie. Hlavne aby to bylo levný. Nitrania si dávajú párky, nebudú predsa "každý deň žrať halušky".
Sprchujeme sa za žetónik za 30 centov na 3 minúty, vyrážame do blízkej obce na večeru, ledva sme stihli, zatvárame o 20:00. Klasicky sú turisti, pochopiteľne, vítaní. Nealko pivo teplé, ale jedlo fajn a berú aj gastráče. Tak do polovice hodnoty jedla by sa malo brať, počujeme. Ale aj trocha viac môžete. Pánboh zaplať. Ale naučil som sa nové jedlo, úžasné: opekané zamiaky (po slovensky: americké zemiaky, asi z toho Lidla) s bryndzou a so slaninkou, čiže niečo ako klon bryndzových halušiek, len sa nemusíš paprať s premenou zemiakov na halušky. Ale fakt, príjemné jedlo.
Dnes sme najazdili iba nejakých hádam 30 km, ale pešo sme prešli aspoň milión. Zajtra to otočíme. A aj vláčik hádam bude.
Dobrú noc, stay tuned a povedzte svojim kamarátom, že od nás sa o Slovensku dozvedia najviac, veď všetko je na vlastnej koži. Zdieľať viete, nie? Tá ikonka tu dole.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára