sobota 4. augusta 2012

Deň štvrtý - Nevzdávame sa a znova Diery a ďalšie trojmedzie a lokomotíva k tomu

Píšem tieto riadky pre vás vždy v noci, keď všetci, okrem zopár skalných kempistov hrajúcich kanastu, už spia, a tak som, pod vplyvom luny asi, včera zabudol napísať, že už viem, čo presne znamená řčení "zachrániť si riť": som si ju včera pri zostupe z Veľkého Rozsutca naozaj zachránil, keď som spadol a spadol som rovno na paličku, čo mi do toho času slúžila ako podpera, čo pomáha pri vzostupe / zostupe, ale to už je iba spomienka, lebo po tom, ako som sa zrúbal išla do palicového neba, lebo sa obetovala za moju bezpečnosť a stlmila pád, takže skončila ako pravouholníková palica. Lepšie ako ľavouholníková, ale tak či tak, je už v odpadkovom koši. Hádam po ceste natrafíme na nejaký športový obchod s výpredajmi, kde nájdem jej dôstojnú náhradu.

Improvizácia je naše hlavné motto a asi aj cieľ: dnes bolo zase všetko inak. Včerajšiu frustráciu z toho, že nás ojebabrali turistické značky sme si vyliečili tým, že sme do plánu zaradili naviac ešte Dolné a Nové diery, takže sme sa vrátili na včerajšie miesto činu, ale iné parkovisko, nebola žiadna sranda, iba 2 eurá sa zopakovali, a z Bieleho Potoka sme si dali taký školský výlet, tam, hore, dole a na kofolu a ďalej. Krásne tam je.

Matej dostal za vernosť a poslušnosť jazdu na poníkovi za euro, slečna podnikateľka ho previedla tam i späť, to bolo v cene. Asi minúta. Alebo dve, nech som pozitívny. Fotenie bolo s malým komentárom, ale však sme nekŕmili ani nehladkali, lebo to zakazovali cedule na stromoch.

Po ceste ma potešil takýto pekný obraz, pri ktorom som si pomyslel, že každý raz môže nájsť svoje korene. Aspoň symbolicky, ale lepšie naozaj.

Samozrejme, časová strata sa nedá dohnať a tak fičíme ďalej, a to do plánovaného Múzea kysuckej dediny a na Lesnú úvraťovú železnicu do Vychylovky. Vďaka turistickému autobusu z Vukovaru nie je kde parkovať, a tak parkujeme pri skvoste kresťanskej kreativity a vydávame sa na krátku púť k pokladnici tohto skanzenu.

Mali sme šťastie, lebo kvôli busu z Vukovaru bola mimoriadna jazda vláčika a nemuseli sme 45 minút čakať na regulérnu jazdu, ale to sme zistili iba náhodou, lebo sme sa snažili točiť analógový film na 8 mm kameru, aby sme ukázali, že aj my, rovnako ako tí, čo točili prvé fimové zábery na svete, vieme natočiť parný vlak, čo prichádza do stanice. Im ale, asi, fungovali tie kamery. Tými našimi som si nie celkom istý. Vláčik je parádička a keďže dnes je víkend, jazdí naozajstná parná lokomotíva a nie nejaká traktorová imitácia. Sadzí sme mali plné oči i šaty, ale vďaka za ne, bolo to také autentické. Žiaľ, jedna pani z Vukovaru si pri vystupovaní z vagóna zlomila nohu, takže Falck, záchranná a. s., si mohla zaevidovať ďalší výjazd a vyriešiť túto prekérnu situáciu. Trochu ma zamrazilo, či som nenadával na ten autobus, pre ktorý sa nedalo zaparkovať, príliš, a že či moja kliatba sa takto neprejavila, ale hádam to takto nefunguje.

Potom sme sa nechali viesť sprievodkyňou vo veku mladšieho školského dorastu po kysuckej dedine, ukázala nám ktorý je ktorý dom a prečo, naozaj pekný skanzen, ale pochopiteľne veci nedotiahnuté a slečna brigádnička bola toho dobrý príklad.

Ja som sa veľmi potešil z domu, kde bol motív narodenie aj smrť, v jednej izbe pili na narodenie dieťaťa a hneď vo vedľajšej zapíjali žiaľ zo smrti blízkeho. Koľké to šťastie na jednom mieste. Kurátor expozície mal zmysel pre gradáciu deja.

Smiešne bolo to, že sme obedovali v budove, ktorá bola presťahovaná krčma z Korne a to pozorný čitateľ tohto blogu vie, že to je tá nádejná obec, kde sme predvčerom obdivovali prameň slovenskej ropy. Z kysuckej dediny sme sa vrútili do naozajstnej kysuckej dediny (či mestečko to je?) Stará Bystrica, aby sme včlenili do programu ďalší navyše bod - originálny slovenský orloj. Pekné to je, chvíľu sme to obdivovali, ale potom som trocha spozornel, že prečo je pri dnešnom dátume červená hviezdička. Tajomstvo odhalila infotabuľa, neviem, koľko eurofondov stála, kde bolo vysvetlené, že hviezdičky označujú dôležité dátumy a sviatky. Za toho boha som si nevedel spomenúť, že čo sa tak asi dnes prihodilo, keď to má hviezdičku. Predčasné SNP? Deň matiek a otcov a detí? Príchod Chucka Norisa na územie horného Uhorska? Ježiš, ani neviem ako sa Chuck Noris píše správne... Dve r? Druhá infotabuľa, podobná prvej, priniesla odpoveď: dnes je Deň Matice slovenskej (Dobre tam mám tie veľké písmená? Moja učiteľka na gymnáziu hovorila veľké písmeny, tak neviem.) Nedal som si pokaziť náladu, však pozitívne putovanie, nie? A objednal som nám kávu a čaj a trocha minerálky, kým sme čakali na spektakulárne cinkanie a promenádu siedmich drevených sošiek (šesť ďalších, kamenných, je tam vystavených permanentne, netreba čakať, sú to najväčšie (asi) osobnosti našej histórie, len ma mätie, že tam nie je vyhradené nejaké miesto pre jedného ďalšieho, či dvoch, dorobia to ešte?). Namiesto toho doniesli prémiovú značku Rioba. Kubov úžasný čaj Rioba z ďalekej Ázie za 2 eurá, podnikáme, no nie? Možno bol príplatok za Deň Matice slovenskej.

A potom prekvapenie pre všetkých čitateľov tohto blogu: hecli sme sa a povedali sme si, že tie hraničné trojbody, trojhraničné body alebo trojmedzia nenecháme na pokoji a dáme ďalší. Tušíte? Jasné, Slovensko - Česko - Poľské trojmedzie to bolo. Vôbec nebolo v pláne, kým sme ho našli, bol som na pokraji nervového kolapsu, lebo v Čiernom boli akési hody a bratislavská audina s našou posádkou išla priamo popri strelniciach, autíčkach s anténkami, čo sa cez ne čerpá elektrika (tak mi to vysvetľovali rodičia dávno, keď som na také nemohol ísť) a museli sme zastať, aby nám retiazkový kolotoč nerozbil okno, ale dobrovoľný hasič s palacinkárom v ruke kýval, že nech ideme, tak sme išli. Neopľuli nás, ale asi mali dosť veľkú chuť. Veď sme rušili na obecnej ceste ľudovú (hádam nie i sociálnodemokratickú) zábavu. So sklopenými ušami som nepočul, či hrali Senzus alebo Desmod, ale všimol som si, že cukrová vata sa predáva malá, veľká a XXXL.

Znova vidíme to, ako sa ktorá krajina stavia ku svojej štátnosti, jediná neoznačená cesta vedie zo Slovenska, iné krajiny vedú k tomuto bodu turistické značky. I keď (zrejme) dobrovoľní označovači zo Slovenska sa snažili v minulosti asi, veď aha (tu odboč z modrej a nejako sa tam dostaneš):

Dnešný stav je taký, že značenie (zrejme) dobrovoľní vandali zničili (Prečo asi? Kam sa to trepali, aby robili zle?). Našli sme nakoniec, čo sme hľadali a to vo mne vyvolalo túžbu, že počas našej cesty ich nájdeme všetky. Kremenec na severovýchode máme v pláne, ale juhovýchod bude ešte veľká výzva. Tak uvidíme, posnažíme sa. Aspoň uvidím Čiernu nad Tisou a zistím, či ešte existuje, keď sme sa o nej toľko učili a budeme ťahať tie kolajnice ďalej cez našu Little Big Country, s. r. o.

Nateraz je to tretí z piatich bodov, je tam pekne, každá krajina má svoj obelisk a samotný geografický styk hraníc je v potoku bez vody a bez prístupu. Nejako sme sa tam ale zošplhali a tak sme si znova mohli zatancovať krížom - krážom cez tri krajiny, dokolečka dokola. S radosťou o to väčšou, pretože v rieke (Dyje, Morava) na tom poslednom trojbode, sa to nedalo.

Dnes sme dali 145 km a od začiatku ciest sme prešli 690. Zajtra vymodlený Matejkov deň s akvaparkom a presun do Slovenského raja. Konečne sa odstrelíme z tohto nášho základného tábora a utáboríme sa nakrátko azda na Čingove.

Just stay tuned a tešte sa spolu s nami, ako dobre nám to ide a spoznávajte s nami našu krajinu. Ďakujeme za podporné sms a maily a facebooky, čo nám chodia. Tešíme sa, že máme toľko priaznivcov!

PS: Blogovanie v poľných podmienkach je síce cool, ale nie je to celkom easy a som rád, že iPad to ako - tak zvláda. Síce na to potrebuješ zvlášť soft (blogsy sa volá ten môj) a camera connection kit, aby si vedel stiahnúť fotky z naozajstného foťáku a nejako ich aj upraviť (ja ich už ale neupravujem, šak autenticky, ne?), ale s externou klávesnicou to celkom ide. Napriek tomu som našiel v postoch zopár chýb, ale nebudem ich nateraz opravovať, internetová konektivita je tu vzácnosť, tak potom, keď budem doma, to dám do poriadku, OK?



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára