Deň štvrtý - Nevzdávame sa a znova Diery a ďalšie trojmedzie a lokomotíva k tomu

Píšem tieto riadky pre vás vždy v noci, keď všetci, okrem zopár skalných kempistov hrajúcich kanastu, už spia, a tak som, pod vplyvom luny asi, včera zabudol napísať, že už viem, čo presne znamená řčení "zachrániť si riť": som si ju včera pri zostupe z Veľkého Rozsutca naozaj zachránil, keď som spadol a spadol som rovno na paličku, čo mi do toho času slúžila ako podpera, čo pomáha pri vzostupe / zostupe, ale to už je iba spomienka, lebo po tom, ako som sa zrúbal išla do palicového neba, lebo sa obetovala za moju bezpečnosť a stlmila pád, takže skončila ako pravouholníková palica. Lepšie ako ľavouholníková, ale tak či tak, je už v odpadkovom koši. Hádam po ceste natrafíme na nejaký športový obchod s výpredajmi, kde nájdem jej dôstojnú náhradu.

Improvizácia je naše hlavné motto a asi aj cieľ: dnes bolo zase všetko inak. Včerajšiu frustráciu z toho, že nás ojebabrali turistické značky sme si vyliečili tým, že sme do plánu zaradili naviac ešte Dolné a Nové diery, takže sme sa vrátili na včerajšie miesto činu, ale iné parkovisko, nebola žiadna sranda, iba 2 eurá sa zopakovali, a z Bieleho Potoka sme si dali taký školský výlet, tam, hore, dole a na kofolu a ďalej. Krásne tam je.

Matej dostal za vernosť a poslušnosť jazdu na poníkovi za euro, slečna podnikateľka ho previedla tam i späť, to bolo v cene. Asi minúta. Alebo dve, nech som pozitívny. Fotenie bolo s malým komentárom, ale však sme nekŕmili ani nehladkali, lebo to zakazovali cedule na stromoch.

Po ceste ma potešil takýto pekný obraz, pri ktorom som si pomyslel, že každý raz môže nájsť svoje korene. Aspoň symbolicky, ale lepšie naozaj.

Samozrejme, časová strata sa nedá dohnať a tak fičíme ďalej, a to do plánovaného Múzea kysuckej dediny a na Lesnú úvraťovú železnicu do Vychylovky. Vďaka turistickému autobusu z Vukovaru nie je kde parkovať, a tak parkujeme pri skvoste kresťanskej kreativity a vydávame sa na krátku púť k pokladnici tohto skanzenu.

Mali sme šťastie, lebo kvôli busu z Vukovaru bola mimoriadna jazda vláčika a nemuseli sme 45 minút čakať na regulérnu jazdu, ale to sme zistili iba náhodou, lebo sme sa snažili točiť analógový film na 8 mm kameru, aby sme ukázali, že aj my, rovnako ako tí, čo točili prvé fimové zábery na svete, vieme natočiť parný vlak, čo prichádza do stanice. Im ale, asi, fungovali tie kamery. Tými našimi som si nie celkom istý. Vláčik je parádička a keďže dnes je víkend, jazdí naozajstná parná lokomotíva a nie nejaká traktorová imitácia. Sadzí sme mali plné oči i šaty, ale vďaka za ne, bolo to také autentické. Žiaľ, jedna pani z Vukovaru si pri vystupovaní z vagóna zlomila nohu, takže Falck, záchranná a. s., si mohla zaevidovať ďalší výjazd a vyriešiť túto prekérnu situáciu. Trochu ma zamrazilo, či som nenadával na ten autobus, pre ktorý sa nedalo zaparkovať, príliš, a že či moja kliatba sa takto neprejavila, ale hádam to takto nefunguje.

Potom sme sa nechali viesť sprievodkyňou vo veku mladšieho školského dorastu po kysuckej dedine, ukázala nám ktorý je ktorý dom a prečo, naozaj pekný skanzen, ale pochopiteľne veci nedotiahnuté a slečna brigádnička bola toho dobrý príklad.

Ja som sa veľmi potešil z domu, kde bol motív narodenie aj smrť, v jednej izbe pili na narodenie dieťaťa a hneď vo vedľajšej zapíjali žiaľ zo smrti blízkeho. Koľké to šťastie na jednom mieste. Kurátor expozície mal zmysel pre gradáciu deja.

Smiešne bolo to, že sme obedovali v budove, ktorá bola presťahovaná krčma z Korne a to pozorný čitateľ tohto blogu vie, že to je tá nádejná obec, kde sme predvčerom obdivovali prameň slovenskej ropy. Z kysuckej dediny sme sa vrútili do naozajstnej kysuckej dediny (či mestečko to je?) Stará Bystrica, aby sme včlenili do programu ďalší navyše bod - originálny slovenský orloj. Pekné to je, chvíľu sme to obdivovali, ale potom som trocha spozornel, že prečo je pri dnešnom dátume červená hviezdička. Tajomstvo odhalila infotabuľa, neviem, koľko eurofondov stála, kde bolo vysvetlené, že hviezdičky označujú dôležité dátumy a sviatky. Za toho boha som si nevedel spomenúť, že čo sa tak asi dnes prihodilo, keď to má hviezdičku. Predčasné SNP? Deň matiek a otcov a detí? Príchod Chucka Norisa na územie horného Uhorska? Ježiš, ani neviem ako sa Chuck Noris píše správne... Dve r? Druhá infotabuľa, podobná prvej, priniesla odpoveď: dnes je Deň Matice slovenskej (Dobre tam mám tie veľké písmená? Moja učiteľka na gymnáziu hovorila veľké písmeny, tak neviem.) Nedal som si pokaziť náladu, však pozitívne putovanie, nie? A objednal som nám kávu a čaj a trocha minerálky, kým sme čakali na spektakulárne cinkanie a promenádu siedmich drevených sošiek (šesť ďalších, kamenných, je tam vystavených permanentne, netreba čakať, sú to najväčšie (asi) osobnosti našej histórie, len ma mätie, že tam nie je vyhradené nejaké miesto pre jedného ďalšieho, či dvoch, dorobia to ešte?). Namiesto toho doniesli prémiovú značku Rioba. Kubov úžasný čaj Rioba z ďalekej Ázie za 2 eurá, podnikáme, no nie? Možno bol príplatok za Deň Matice slovenskej.

A potom prekvapenie pre všetkých čitateľov tohto blogu: hecli sme sa a povedali sme si, že tie hraničné trojbody, trojhraničné body alebo trojmedzia nenecháme na pokoji a dáme ďalší. Tušíte? Jasné, Slovensko - Česko - Poľské trojmedzie to bolo. Vôbec nebolo v pláne, kým sme ho našli, bol som na pokraji nervového kolapsu, lebo v Čiernom boli akési hody a bratislavská audina s našou posádkou išla priamo popri strelniciach, autíčkach s anténkami, čo sa cez ne čerpá elektrika (tak mi to vysvetľovali rodičia dávno, keď som na také nemohol ísť) a museli sme zastať, aby nám retiazkový kolotoč nerozbil okno, ale dobrovoľný hasič s palacinkárom v ruke kýval, že nech ideme, tak sme išli. Neopľuli nás, ale asi mali dosť veľkú chuť. Veď sme rušili na obecnej ceste ľudovú (hádam nie i sociálnodemokratickú) zábavu. So sklopenými ušami som nepočul, či hrali Senzus alebo Desmod, ale všimol som si, že cukrová vata sa predáva malá, veľká a XXXL.

Znova vidíme to, ako sa ktorá krajina stavia ku svojej štátnosti, jediná neoznačená cesta vedie zo Slovenska, iné krajiny vedú k tomuto bodu turistické značky. I keď (zrejme) dobrovoľní označovači zo Slovenska sa snažili v minulosti asi, veď aha (tu odboč z modrej a nejako sa tam dostaneš):

Dnešný stav je taký, že značenie (zrejme) dobrovoľní vandali zničili (Prečo asi? Kam sa to trepali, aby robili zle?). Našli sme nakoniec, čo sme hľadali a to vo mne vyvolalo túžbu, že počas našej cesty ich nájdeme všetky. Kremenec na severovýchode máme v pláne, ale juhovýchod bude ešte veľká výzva. Tak uvidíme, posnažíme sa. Aspoň uvidím Čiernu nad Tisou a zistím, či ešte existuje, keď sme sa o nej toľko učili a budeme ťahať tie kolajnice ďalej cez našu Little Big Country, s. r. o.

Nateraz je to tretí z piatich bodov, je tam pekne, každá krajina má svoj obelisk a samotný geografický styk hraníc je v potoku bez vody a bez prístupu. Nejako sme sa tam ale zošplhali a tak sme si znova mohli zatancovať krížom - krážom cez tri krajiny, dokolečka dokola. S radosťou o to väčšou, pretože v rieke (Dyje, Morava) na tom poslednom trojbode, sa to nedalo.

Dnes sme dali 145 km a od začiatku ciest sme prešli 690. Zajtra vymodlený Matejkov deň s akvaparkom a presun do Slovenského raja. Konečne sa odstrelíme z tohto nášho základného tábora a utáboríme sa nakrátko azda na Čingove.

Just stay tuned a tešte sa spolu s nami, ako dobre nám to ide a spoznávajte s nami našu krajinu. Ďakujeme za podporné sms a maily a facebooky, čo nám chodia. Tešíme sa, že máme toľko priaznivcov!

PS: Blogovanie v poľných podmienkach je síce cool, ale nie je to celkom easy a som rád, že iPad to ako - tak zvláda. Síce na to potrebuješ zvlášť soft (blogsy sa volá ten môj) a camera connection kit, aby si vedel stiahnúť fotky z naozajstného foťáku a nejako ich aj upraviť (ja ich už ale neupravujem, šak autenticky, ne?), ale s externou klávesnicou to celkom ide. Napriek tomu som našiel v postoch zopár chýb, ale nebudem ich nateraz opravovať, internetová konektivita je tu vzácnosť, tak potom, keď budem doma, to dám do poriadku, OK?

Deň tretí - Blúdime v Jánošíkových dierach, ale nakoniec zvládame aj Veľký Rozsutec

"Ani tam nechoďte, nie je tam žiadna hospoda ani záchody", varujú nás tí, čo idú oproti. Majú na mysli Veľký Rozsutec, jeden z našich dnešných cieľov. Ale pekne po poriadku.

Sme stále kúsok od Terchovej, kam sme včera večer dorazili a považujeme to za náš dočasný základný tábor. Je tu WiFi, ktorá sa nedá použiť, pivo za euro a 50 metrov od kempu cesta medzi Terchovou a Zázrivou, takže môžeme vidieť a počuť, že ľudia naozaj cestujú. Dnešný cieľ: Jánošíkové diery a Veľký Rozsutec. Dávne túžby, nevedno prečo do dnešného dňa nezrealizované. Hanba.

Ráno si dávame budík na 6:30, dovolenka, ach jo. Balíme sa na túru a pýtame sa lokálnych, kde sa dajú kúpiť raňajky. Šokujúce poznanie - v Lidli v Terchovej. Počujete, ako to znie? Lidl Terchová. Jánošík by to vylúpil za dve sekundy, iba aby to skrachovalo a nenarúšalo slovenskosť najviac slovenskej obce, ale vďaka bohu za ten obchod, nakúpili sme čerstvo napečené pre vás a pokračovali do Štefanovej, nášho východiskového bodu. Na parkovisku veselý chlapík, že za parkovanie 15 eur, just kidding, 2 eurá bola tá cena. Prichádzajú ďalšie a ďalšie české autá, vlastne iba české, pozorujeme a počúvame pri našich improvizovaných raňajkách, pýtajú sa, že ako dosiahu vrchol, dozvedia sa, že vrchol môžu dosiahnúť i na parkovisku, však poďte, mladá pani. Ha, ha, chi, chi.

Dobre, poďme teda, klasika, žltá a potom modrá. Ale bola zelená. Na mape žiadna zelená. Ale cedule, že ďakujeme Kii a tuším Toyote za podporu nového značenia. Jasné, že sme sa nechali zlákať, čo ale bola celkom iná cesta, ako sme plánovali, ale nakoniec to prišlo k Horným dieram, tak sme aspoň trocha z nich videli.

Na chodníkoch ohromné množstvo ľudí a psov. Toto je jedno sedlo, neverím vlastným očiam, že tam nie sme sami.

Potom už všetko išlo podľa plánu okrem toho, že som nevládal a fučal som skoro ako lokomotíva na Vychylovke, kam sa chystáme zajtra, tak porovnám. Teplo ako v peci. 30 a viac. Veľký Rozsutec je veľká výzva, vidíš to celý čas, je to vysoko a ty iba dúfaš, že kým príde búrka, budeš už pekne dole popíjať chladenú desinu a budeš kofolonizovať svet. Toto je on.

Pri zostupe nádherné pohľady pri ktorých zabúdam, že som si povedal, že už nikdy nepôjdem do lesa, lebo som tučný, starý a nešportujem. Veď aha.

Cestou domov sa zastavujeme na neplánovanej méte, ale hlavu by som si odtrhol, keby sme ju minuli, celkom som na ňu zabudol pri plánovaní našej route: socha prvého sociálneho demokrata na slovenských územiach Uhorska.

Matej ulovil lúčneho koníka, bude ho chovať, ani mu nohy neodtrhol, keď mu asi piatykrát zdrhol, teraz sa iba teším, že mu zdrhne v stane a budeme mať cvrlíkanie. Zatiaľ máme iba autorádio od susedov z Nitry, ale aspoň viem, čo hrá Europa 2. Neviem, či som to potreboval vedieť. Česi z Ostravy, teda asi Moravania, pravda, si doviezli v A6-tke v bedničke drevo a tvária sa na varenie. Hlavne aby to bylo levný. Nitrania si dávajú párky, nebudú predsa "každý deň žrať halušky".

Sprchujeme sa za žetónik za 30 centov na 3 minúty, vyrážame do blízkej obce na večeru, ledva sme stihli, zatvárame o 20:00. Klasicky sú turisti, pochopiteľne, vítaní. Nealko pivo teplé, ale jedlo fajn a berú aj gastráče. Tak do polovice hodnoty jedla by sa malo brať, počujeme. Ale aj trocha viac môžete. Pánboh zaplať. Ale naučil som sa nové jedlo, úžasné: opekané zamiaky (po slovensky: americké zemiaky, asi z toho Lidla) s bryndzou a so slaninkou, čiže niečo ako klon bryndzových halušiek, len sa nemusíš paprať s premenou zemiakov na halušky. Ale fakt, príjemné jedlo.

Dnes sme najazdili iba nejakých hádam 30 km, ale pešo sme prešli aspoň milión. Zajtra to otočíme. A aj vláčik hádam bude.

Dobrú noc, stay tuned a povedzte svojim kamarátom, že od nás sa o Slovensku dozvedia najviac, veď všetko je na vlastnej koži. Zdieľať viete, nie? Tá ikonka tu dole.

Deň druhý - Cez Čachtice do Terchovej

Ničomu neverte: keď píšu, že hrad je uzavretý, tak sa nevzdávajte. Však robotníci povedali, že šak tam neni čo videť, šak sú tam iba ruiny a nejako sme sa aspoň trocha prepašovali a videli Čachtický hrad. Tourists welcome, desaťkrát toto vidíš po ceste. Ale inojazyční návštevníci a my sme išli neochvejne ďalej.

A dobre sme spravili, nebolo to síce optimálne, ale nemuseli sme návštevu hradu Čachtice vyškrtnúť z route planu, dotkli sme sa Báthoryčkinho domu, niečo pofotili a pokračovali v našej trase tak, aby sme mohli pre nedostatok času škrtnúť Beckov, ktorý vďaka prerfektnému time managementu je tiež uzavretý (Little Big Country welkomes everybody everywhere, vtipné, keď na D1 dve hnedé tabule nás posielajú doľava na zavreté Čachtice a doprava na zavretý Beckov, shit happens) a tiež Trenčín, ale však to máme z Bratislavy na jeden upršaný víkend niekedy v najbližšom desaťročí, takže žiadna škoda. A to všetko preto, lebo sme sa nechali zlanáriť ku kamarátom na chalupu v Hrachovišti a ešte sme to nevedeli nájsť, lebo sme neboli dosť smelí a 50 metrov pred chalupou sa nám zdalo, že tu to predsa nemôže byť. Bolo, ale bolo veľmi fajn, mali aj kávu aj WiFi, sprchu sme nepotrebovali.

Z Čachtíc - hrad do Čachtice - centrum na obed s čapovaným nealkom Bažantom narazeným špeciálne pre mňa, lebo šak došlo. Pomýlil som si belehradský rezeň s čiernohorským a ulakomil som sa na meníčko, ale keďže v Belehrade nepoznajú také jedlo a v Montenegre tiež nie, je to jedno, a stálo to 2,80. Zmrzlina za 0,30 v príjemnej cukrárni na námestí.

Dopijeme naše presso, poďakujeme a presúvame sa do Parku miniatúr Slovenska v Podolí. Trocha veľa peňazí za málo muziky, ale pekný nápad a držíme palce. Oceňujem otázku slečny, čo nás zinkasovala rodinným vstupným za 6 eur, že robia anketu, ako sme sa o nich dozvedeli. Mimochodom, z českej knihy o tom vieme. Agentúra, čo vymyslela Little Big Country pozná zatiaľ iba Tatry a podobne nenájditeľné miniatúry.

Konečne návrat na dialnicu, Matejko konečne mohol pozerať film z posledného windows počítača v našej domácnosti, taký ten Asus maličký, Kubo mu chcel pustiť Pána Včielku, či čo, ale windows drbol, takže Kubo lovil nejaké riešenia, nadával a potom to okolo Zamaroviec vzdal. Matej bol nasratý. Ale ja som mohol ďalej šoférovať, počúvať, že mali sme si zobrať Mac a podobné kydy, ale nezabudol som odbočiť do Bytče, lebo sme sa chceli dostať tam, kde sa začína záchrana našej ekonomiky. Dobre bude, nebojte sa. Smer, s.r.o., otvorí ťažbu hneď, ako dotrhá papiere o pokazenom rozpočte.

Ale sranda tam bola, našli sme prameň ropy v Korni, smrdelo to tam ako si z detstva pamätám na prievidzskej čerpačke Moštenica - naozaj po nafte (asi to mal byť smrad ropy, ale to neviem, ako smrdí). Chceli sme aj niečo vyťažiť, Matejko by aj vzácnu plechovku od Coly, ktorú vláčime, na tento účel daroval, ale báli sme sa, že sa nám zapáli auto. Ale nabudúce prídeme pripravení!

Už nás presuny otravujú, ale hecneme sa a smerujeme cez Turzovku a Čadcu a náhodou narazíme na toto:

Nuž, tak to je, prosím pekne, staničný domček vedľa stanice Staškov - a vzdelaní vedia, že sa tam narodil ten, čo povedal, že "je to sladké ako hovno z nutrie" (činžáno?). Áno, rodný dom Jozefa Krónera. Aj so včelínom, takže Matej sa rozhodol, že keď sa vrátime, začne chovať včely, ktorých sa dnes panicky bojí, ale... Detský mozog.

Cesta sa ťahala ako sopeľ, najdlhšie dediny na svete sú na Kysuciach určite. Ale nakoniec sme našli to, čo sme hľadali a to, čo nás sklamalo - kamenné gule v Megonkách (niekde píšu mäkké ň, tak neviem). Gule tam nejaké sú, ale napočítali sme štyri a to sme za gule považovali všetko, čo nebolo hranaté. Boli tam na infopaneli obrázky, že také sú iba v Amerike, neviem kde inde a ešte niekde. Ale tam si ich zrejme občania nepobrali do svojich útulných záhradok, aby mali ich pekné, najkrajšie a najväčšie, asi tak, aké sú kysucké domy.

Prvýkrát na našom tripe som konečne za volantom zúril, keď sme zle odbočili ku kempu v Belej, ktorý nie je v Belej, ale trocha inde. Hnev som spláchol becherovkou a vysneným vyprážaným syrom, lebo to bolo jediné, čo tam mali v bufete, čo vyzeralo dôveryhodne (riskol som i tatárku) a deti mali párky s hranolkami, lebo pečivo neni. Cítil som sa ako dobrý nemecký rodič, tak som im na to buchol ešte i ketschap.

Dnes sme improvizovali, azda ešte viac ako včera, ale zdá sa, že sme ušetrili jeden deň, ale už dnes viem, na čo ho miniem. Azda. Zajtra sme zmenili program a ideme pozrieť tie Diery od prvého podnikateľa Slovenska Jánošíka. Symbolické. Ostali po ňom diery, tak ako ostanú po tých, ktorým je prvým demokratickým vzorom.

Bolo to za 240 kilometrov, odliepame sa konečne od českej hranice a smerujeme na východ. Hlavná sranda ešte iba bude!

Prajeme dobrú noc z kysucko - oravskej hranice.

Deň prvý - Dva trojbody a po hranici s Českom až do Starej Turej

Tak sme sa dočkali a dnes sme vyrazili na dlho očakávanú cestu Späť do budúcnosti - Napriek Naprieč Slovenskom. A ja začínam na iPade v poľnej kancelárii neďaleko Starej Turej písať prvé riadky tohto cestovateľského blogu. Uf, nechce sa mi veru, dnešok sme trocha prepálili, deti už spia v stane a ja v aute s iPadom na kolenách plním sľub a smolím správu o tom, ako nám to ide.

Musím povedať, chech, odvážne je to po prvom dni povedať, že ide. Presne ako sme predpokladali, plány sa menia a už neplatí to, čo som písal v tom hrubom opise cesty, ktorý je na druhej záložke, kuknite tutoľa hore, aha.

Cestu po Slovensku sme začali drobným úradovaním v Bratislave a keď som sa teda napokon vymotal z firmy, tak sme si to namierili - do Rakúska. Ha, ha, cesta po Slovensku začína v Rakúsku. Ale čo sa dá robiť, keď k prvej méte vytúženej vedie normálna cesta iba z Rakúska. Z Maďarska neistá poľná, zo Slovenska zakázaná okrem traktorov JRD. Takže prvý tip pre nádejných cestovateľov k trojhraničnému bodu Slovensko - Rakúsko - Maďarsko: autom určite cez rakúsky Deutsch Jahrndorf. Ale však čo budem písať, tuto to máte nakreslené.

Je to impresívne miesto: kamenné skulptúry, pekný hraničný trojstĺpik a spomienka na železnú oponu. Pekné miesto, ktoré by malo navždy pripomínať komunistom a novým komunistom a skrytým komunistom, ako vypadal ostnantý drôt, ktorým nás zavreli do ohrady ako zver. Pre niektoré dnešné dospelé deti to bolo tááááák dávno a pre niektorých dospelých dospelých to to tak, pravda, bolo lepšie, boli istoty, chvalabohu sú tu opäť (istoty).

Pokračovali sme naspäť na Slovensko, po rokoch som skúsil hraničný priechod Jarovce - Kitsee (stále tam je :-) ), a po dialnici D2 k ďalším cieľom. A tu prišla prvá improvizácia, rozhodli sme sa, že keď to tak dobre ide s prvým hraničným trojbodom, skúsime ďalší. Neboli sme však dostatočne teoreticky pripravení, žiaľ. Ale ako bonus sme si dali obed v kultovom motoreste U Janíčkov, o ktorom som toľko počul, až som si myslel, že ani neexistuje, ale on naozaj je a hotové jedlá tam chutia ako hotové. Vďaka za to, lebo inak by sme nevydržali dlhé hladanie druhej méty.

Približne som tušil, kde by to malo byť, jasné, že na mieste, kde sa Dyje vlieva do Moravy. To sa ale ľahšie povie ako nájde. Odparkovali sme za Moravským Sv. Jánom, pozreli most, o ktorom počúvame v dopravnom servise, že keď prší, tak nič, nepršalo, autá chodili tak, ako im semafor dovolil (Únia nedala asi dosť peňazí na dva pruhy na moste) a my sme sa dali popri rieke intuitívne hľadať trojbod. Po 20 minútach sme našťastie stretli domácich a ja som sa znížil na cestovateľskú otázku, že ako ďalej. He, vedeli tí domáci, že kade, ale nie tade, čo my, pútnici ideme, lebo tam je veľa koprivy, ale že tade a tade a potom vlevo a už sme tam. Nie, nebolo to tak. Ale tam inde boli aj iní domáci, s bratislavským autom (a my, hlupáci, pešo v 30-tich stupňoch), že nie, to ste dávno prešli. Ale vedeli, čo hľadáme. A tak sme našli našu druhú métu - hraničný trojbod Rakúsko - Česko - Slovensko.

Chcem tento blog písať pozitívne, takže fotku nižšie nekomentujem. Iba na dokreslenie: jeden umelec sa rozhodol, že za vlastné peniaze urobí na týchto miestach na každej strane sochy, sochársky park. A tu je to, čo zo sochy na Slovensku ostalo. Ako vyzerala predtým si nájdite niekde sami. Kov je kov a keď sa inak nedá, výkupňa je predsa v pohode.

Rýchlo preč, aby som nezanevrel, a potom hneď ďalšia improvizácia dnešného dňa - hen kúsek je do Holíča a tam som si spomenul že je veterný mlyn, ktorý som už dlho chcel vidieť. V Holíči sa pýtame domácich na veterný mlyn, nie je tu taký. Ale potom sa pani spýtala, či nehľadáme náhodou Povětrňák. Tak asi áno. A že aké auto máme. Že obyčajné. Jáááj, problém, zlá cesta, bla, bla, bla. Jasné ideme na to. A aha ho!

A čo iba to, celkom nečakane fotíme najviac romantické kríže s Najväčším a s lotrami (tak mi to vždy otec hovoril, aha, to je Ježiš a lotri). Páči sa mi tá fotka.

A šup ďalej, na Myjavu. Po ceste ešte za európanom odňaté peniaze (zrejme hlavne za geld) postavená rozhľadňa od nikadiaľ nikam s romantickým názvom Hrajky. Matej teda hral na hornej plošine na ústnej harmonike. Predtým tam niekto žral hranolky a nechal aj ostatným pocestným. Dobrý kresťan asi, nie ako tí, čo pobili evanielikov, ako hlási pamätná tabuľa hneď vedľa.

Konečne prichádzame do kempu Dubník. Odbočku sme, pravdaže, minuli, takže otočka, a príchod po úradných hodinách recepcie. Nebudeme mať kde spať? Ale to sa už vracia milé dievča a hovorí, že problém, už je zavreté. Ukazujem deti. Aha, skúsim zavolať šéfovi, že čo mám robiť. Zavolala, zistila, vysvetlila, že je problém, lebo práve skončil zraz motorkárov a nevyzerá to v kempe dobre (zrazili sa motorkári?), ale na takej dolnej lúke je to ok. Spapierovali sme to, tu je poriadok, nie ako v amerických moteloch, že povieš som Johny Smith a toto je moja dcéra, platím cash a je to, tu pekne 33 centov obci za konkrétnych ľudí. Dobre, tešíme sa, vyhádžeme na naše budúce stanové miesto veci a ešte za svetla chceme byť na poslednom dnešnom mieste - hranici Slovenska a Česka - Veľká Javorina. Plán bol, že sa tam rovno navečeriame. Nevyšiel, Holubyho chatu rekonštruujú a v prevádzke Krb nám povedali, že dnes už veru nie, jesť nebudeme. Každopádne, musím pochváliť dokonalé značenie až ku chate, to sa často nevidí. (Ale nakoniec sídlisková pizzeria v Starej Turej to vyriešila. Všeličo vie byť pizzeria.)

Veľká Javorina je nádherné miesto. Západ slnka a zvláštna atmosféra tohto miesta bol dôstojný záver prvého dňa našeho putovania. Máme za sebou 270 kilometrov, tancovanie okolo troch krajín, návštevu troch susedných štátov po vlastných nohách, postavený stan a nákup v myjavskom Tesco-u. A nádej na nové Československo, ako píšu na Javorine.

A ja dopisujem tieto riadky tesne pred polnocou a idem sa skúsiť zmestiť do nášho stanu, čo nám doniesol Ježisko, lebo sme si napísali, že taký chceme, ale ešte sme ho naozaj nevyskúšali. A zajtra opäť deň plný prekvapení. Stay tuned!

Práve zisťujem, že Orange usúdil, že mobilný internet v kempe nie je potrebný. Takže toto dielo sa už dnes k vám nedostane, ale keď budeme v meste, hádam bude aj tri geeé.