Deň dvanásty - Chlieb a hry part II. a Herľany chŕlia

Zobúdzame sa do zamračeného mesta. By sme aj chceli povedať, že upršaného, ale stále veríme, že to prejde. Sibírsky sa obliekame a dávame si dopoludňajšiu prechádzku po metropole východu. Sme teda v historickom centre Košíc. Je nedeľa ráno a v meste úplne prázdno. Zrejme sú všetci kresťania v kostoloch a Rómovia ešte spia. Podľa predpokladu začína pršať a my sa schovávame do múzea v Miklušovej väznici, aby sme si pozreli katov byt. Pre Matejka je to dostatočná motivácia.

Vychádzame z múzea, ľudia z kostolov a žobráci z úkrytov, napriek tomu, že na tabuľkách sú nápisy, že žobranie v kostole a pred ním je zakázané. Pokračujeme po Hlavnej ulici, ktorá je námestie a čumíme na nefunkčný Schusterov potok odnikadiaľ nikam. Už asi dlho nebola bývalá hlava štátu v meste, lebo inak by to hneď dala do poriadku, aj keby sa na to mali požičať nejaké ďalšie peniaze.

Nacvakáme zopár obrázkov a presúvame sa do Dómu sv. Alžbety, aby sme sa po grafiťácky dozvedeli, čo máme a čo nemáme robiť.

Dóm je zvonku aj zvnútra obostavaný lešením, ešte viac ako Dukla, takže iba sa nadýchneme atmosféry minulosti, vypočujeme si kúsok maďarskej omše a upokojujeme Matejka, že sľúbená bobová dráha, na ktorú sa tešil dvanásť dní, naozaj existuje a bude fungovať (pokiaľ nebude pršať). Podarí sa mi odfotiť aj časť bez lešenia, aby sa nepovedalo.

Vidíme, že nie sme jediní, ktorému sa Slovensko páči, ale my to deklarujeme takto tichúčko, na blogu, a nie na obchode Slovenka priamo v centre. Ale grafický nápad a spracovanie si zaslúži pochvalu!

Lúčime sa dočasne s mestom, vyberáme auto z garáže ponúkame druhé cestovateľské chleby a hry.

Prichádzame do Kavečian na bobovú dráhu, morálka družstva výrazne stúpne po tom, ako vidno fičiace vozíčky bobovej dráhy, ktorá je pre deti bonusom za to, ako sa správajú počas celej cesty.

Deti dávajú milión až kakalión jázd, ale to je stále málo a tak sú trocha urazené, že sa presúvame do neďalekej ZOO Košice.

Na prehliadku ZOO máme iba čosi vyše hodiny, ale aj tak nám povedali, že stačí si pozrieť iba začiatok, lebo ďalej sú iba obyčajné zvieratá. ZOO je taká obyčajná, že sa až nechce veriť, že je najmladšia a najväčšia na Slovensku, zrejme by si mal direktiorát kúpiť lístok na vláčik a skočiť tuto kúsok do pražskej pozrieť, aby sa podučili, že ZOO nemajú byť iba zvieratá v klietkach a cukrová vata (prekvapivo nebola ani tá). Oživenie prišlo, keď slečna zo Španielska kŕmila tulene, potom sme ju ešte videli, ako sa snažila kŕmiť tučniaky, ale tie nechceli tie sardinky žrať. Ako deti.

Máme, ako počas tejto cesty už niekoľkýkrát, časový gap a tak utekáme k autu, aby sme stihli dnešný predposledný odchod vláčika Detskej historickej železnice v Čermeli.

Stíhame. Je nedeľa a tak nielen že vlaky jazdia, ale ťahá ich dokonca parná lokomotíva Katka. Paráda, parkujeme obďaleč a pár minút pred odpískaním odchodu si sadáme do vagónikov, ktoré majú unikátne sedadlá, takže sa dá sedieť v smere jazdy bez ohľadu na to, ktorým smerom vlak práve ide! Kubo konštatuje, že vagóny nie sú pomaľované až tak detsky, ako sa obával a atmosféra sa upokojuje a my si vychutnávame viac než štvorkilometrovú jazdu zo stanice Čermeľ cez medzistanicu Vpred až do cieľovej Pionier (dnes premenovaná na Alpinka). Máme spiatočný lístok a dve hodiny čas popozerať sa na Alpinke.

Pôvodný plán bol najesť sa tam (čo sa podarilo) a potom nájsť lanové centrum Tarzania. Počas jedenia sa rozpršako ako blázon a zrejme v dôsledku toho sa prevádzkovateľ Tarzanie rozhodol, že to prednešok zabalí. Počas nášho tripu je to zatiaľ jediná méta, ktorá nám nevyšla, znie to neuveriteľne!

Našli sme, fotíme logo a ideme sa popozerať po náhradných atrakciách. Nejaká dobrá duša nám poradila akési westernové mestečko, prichádzame k nemu a personálu sa pýtame, že čo. Nebudeme sklamaní, všeličo tam je, zvieratá a tak. Zaplatíme po tridsať centov a vidíme, že sú tam zvieratá a tak. Ach. Som ja asi človek východného typu, lebo takéto westerny si môžem zrejme odpustiť. Tak sa tam pomoceme, jazdu naozajstným koňom za pár eur odmietame a počkáme na vlak, ktorý nás dovezie k autu.

Som nespokojný, lebo viem, že ani ďalšia méta sa možno nezdarí. Máme namierené do Herlian, pozerať ako gejzíruje gejzír. Gejzíruje raz za čas, asi v intervale 36 hodín a podľa webu obce Herľany sa tak má stať najbližšie dnes medzi 18. a 20. hodinou. Je po šiestej a ja sa spolieham na štatistiku, že to bude o siedmej. Cez Košice frčíme do Herlian, ale pomaly, lebo však radary, zaplatíme obecné výpalné vo forme parkovného, to obciam ide veľmi dobre, a kým sa zdržiavam s vydávaním peňazí a tak, posielam zvyšok cestovateľov behom ku gejzíru, aby zistili, že či sme to už presrali a platím parkovné zbytočne alebo budeme mať cestovateľské šťastie ako celý tento výlet. Slečna parking lady mi hovorí, že aha, práve začal tryskať. Stihnem sa ešte zasmiať na názve bufetu Erupcia a bežím do centra diania, naozaj, prvýkrát v živote vidím toto, o čom som iba počul v škole a bol som pri tom párkrát bez vody.

Voda je studená, nie je to žiaden Island, tu je to poháňané oxidom uhličitým, ale smrdí to ako keby niečim iným. Pani s plačúcimi deťmi si to celé natáča na video: 25 minút erupcie. Bude mať čo premietať susedám počas dlhých zimných večerov. Balíme sa, odparkovávame z parkoviska, kde už slečna parking lady neni a dorážame dnešný deň presunom do známych postieľok v košickom hoteli. V Košiciach ešte návšteva miestnej verzie Auparku za účelom nákupu Igráčka s autom, dnešnej Matejkovej mantry. Som taký spokojný z gejzíra, že som vymäkkol a kupujeme cestára v AllToys.

Je to jedna z našich posledných nocí na tomto výlete a sme trocha nostalgickí.

 

Deň jedenásty - Z Kráľovstva Mikuláša Varehu nečakane znova na východ, aby sme sa dostali západnejšie

V Márii sme sa zobudili trocha uzimení, ale zdraví a ako tak vyspatí. Sľubovaná teplá voda nebola ani ráno, deti spokojné, že sa nemusia sprchovať, však sa osprchujú večer v Košiciach v naozajstnom hoteli.

Zhodli sme sa, že by bola škoda vzdať náš lov na miesta, kde sa stretávajú hranice troch štátov, trojmedzia, keď sme už navštívili štyri a ostáva nám iba posledné - piate. Vieme však, že toto bude najtvrdší oriešok. Máme málo informácií a nedokonalé mapy a tušíme problémy s ochranou schengenskej hranice. Napriek tomu sa vyberáme na východ, i keď sme si už povedali, že od ôsmeho dňa pôjdeme iba na západ. Takto aspoň môžeme vidieť zvyšky panstva zemplínskeho veľkopodnikateľa, chcelo by sa až napísať zemplínskeho kráľa Mikuláša Varehu, podivné drevené stavby, čerpačku Agent 007, akúsi oboru, sady, vinice a drevené tabuľky s názvami jeho firiem, čo vedeli tak dobre obchodovať až do doby, kedy si štát pomyslel, že aj tá DPH by sa zišla.

Prvýkrát v živote sa dostávam do Čiernej nad Tisou (práve Tisa je tá hraničná rieka, čo definuje ten trojbod) a napadá mi, že bude fasa vidieť širokorozchodné koľajnice. Pýtame sa miestnych, kde sa to dá vidieť, čudujú sa, že o čo nám ide, o nič, chceme vidieť širokorozchodné koľajnice, nasmerujú nás na miesto, kde sú aj normálne naše aj širokorozchodné. O to lepšie, budeme vedieť porovnať. Zabudli sme, že rozdiel je iba pár centimetrov a bez pravítka neporovnáme nič. Zastavujeme na onom mieste, vraciame sa ku koľajám, disciplinovane ich prechádzame cez železničné priecestie, chodci choďte vľavo - nás učili v škole, ideme, a pozeráme sa, či zbadáme rozdiel. Nie. Zbadali sme ale mrte kamier a vedeli sme, že toto bude mať dohru.

O pár sekúnd vidíme policajný tereňák a vieme, že sa iba tak nevozí, ale frčí k nám. Pripravujem si občiansky. Deti po včerajšom zážitku zblednú a nevedia, čo bude. Hovorím im, že tu sme v Európe, že tu to bude v pohode. Dúfam, že ich nesklamem.

Policajt je slušný, pýta sa, čo to robíme, legitimuje ma a zapisuje si. Všetko profesionálne, bez emócií. Vysvetľujem, že prečo sa tu moceme, pridávam celú históriu nášho putovania, aj Kremenec, aj Slemence, a že teraz ideme ešte na trojbod tuto neďaleko, ale že nevieme presne kde to je. Vedel nám pomôcť, veď tam chodí, tak ochotne popísal, že ako sa tam dostať a neporušovať pri tom žiadne zákony. Je to komplikované miesto, Schengen, to chápeme aj my a dohodujeme sa s ním, že nás nahlási kolegom, aby nemali zbytočné poplachy a aby vedeli, že sa tam bude motať naše auto a my a že prečo sme tam. Presne takto má vyzerať pomáhať a chrániť a komunikácia občana s policajtom. Slušné zaobchádzanie, počúvanie obidvoch strán, rešpektovanie rozumných pravidiel a dohoda, ktorá zjednoduší život obidvom stranám.

Rozlúčime sa a ideme hľadať. Navigácia v aute ho už vidí, my ale z vysvetlenia vieme, že kde máme odparkovať a kadiaľ musíme ísť pešo.

A naozaj, všetko fungovalo, ako sme čakali a po chvíli putovania sme ho našli. Náš vytúžený piaty trojhraničný kameň, tentokrát ako symbolické miesto stretávania sa hraníci Ukrajiny, Slovenska a Maďarska. A tiež ako miesto, kde na juhu našej republiky končí (alebo začína) schengenská hranica s Ukrajinou. Tejto hranice sme sa práve dotkli zo všetkých strán - zo serveru, zo západu, z východu a práve aj z juhu. Bolo to veľmi emotívne a padla ďalšia naša méta: trojmedzie Ukrajina, Slovensko, Maďarsko. Netancujeme okolo kameňa, s rešpektom z diaľky fotíme, nechceme spáchať zločin nedovoleného prekročenia ukrajinskej hranice, veď ani dovolené prekročenie nebolo jednoduché, opakujeme si, že najprv nás oni ohradili plotom a teraz sú trocha za plotom oni, mávame do kamier, ale zrejme všetko ide podľa dohody, lebo žiadny nový tereniak sa nekoná, v duchu ešte raz ďakujeme náhode, že sme stretli rozumného chlapa, ktorý nám vysvetlil, kam máme ísť a pokorne odchádzame putovať ďalej. Nemôžeme uveriť, že za jedenásť dní sme stáli na všetkých piatich takýchto miestach, kde sa stretávajú hranice troch štátov a hovoríme si, že už iba kvôli tomuto pocitu sa oplatilo toto všetko absolvovať. Neodpustíme si však symboliku: na bode A/HU/SK je to lúka s umeleckými dielami, sochami a so symbolickou pripomienkou železnej opony, tu, na tomto bode UA/HU/SK je to nová železná opona s kamerami a s neustálym pocitom, že našou prítomnosťou robíme niečo zlé.

Po ceste ešte ideme pozrieť Tisu, lenivú rieku, ktorá nás oddeľuje od Maďarska, a za trojbodom oddeľuje Ukrajinu a Maďarsko a nachádzame takúto zvláštnu pieskovú beach. Tisa Beach.

Nekúpeme sa, vytrasieme piesok z tenisiek a definitívne začíname smerovať na západ. Znova cez Kráľovstvo, ale zastavujeme sa kvôli ďalšej geografickej zvláštnosti: hľadáme najnižšie položené miesto Slovenska.

Navigácia píše, že sme 80 metrov nad morom, sme trocha viac podľa mapy, ale to najnižšie miesto by malo byť asi toto.

Sú to mokrade, lúky v okolí Borše, pri Tise, hľadali sme označenie, ale žiadne sme nenašli, takže toto miesto sme si povedali, že je ono. Ak sa mýlim, rád tento fakt nášho výletu opravím.

Po ceste si urobíme malú odbočku do Veľkej Tŕne, aby sme videli, ako vyzerá naša časť Tokaja. Nevidno žiadne veľké vinice, navštívime vinárstvo pána Ostrožoviča, ale sme neohlásení, nikoho nestretáme, tak aspoň urobíme ilustračnú fotku a smerujeme do Košíc, kde sa v hoteli utáboríme na ďalšie dve noci.

Po dnešných cca 190 km (spolu 1813) prichádzame do metropoly východu, ubytujeme sa, zvládneme večeru, poriadnu hygienickú očistu, po dlhom čase wellness a tešíme sa na ďalší - pokojnejší - deň.

 

Deň desiaty - Zo Šíravy cez gitary a Ukrajinu až do Márie

Zobúdzame sa ráno v akomsi kempe na akejsi kedysi známej Zemplínskej Šírave. Vlastne nezobúdzame sa... pretože sme vôbec nespali. Poznanie, že tam kempy nie sú na spanie, tam sú na zábavu, prichádza neskoro a pri plánovaní našej route som o tejto fíčure nevedel. Ak chcete tancovať na hrejivé tóny od miestnych umelcov, nech sa páči, ale ak plánujete v noci spať, nechoďte tam. Viac už o tom nepíšem, lebo to má byť pozitívny blog, a aj je, a tak si iba beriem poučenie z nápisov na šíravských toaletách: Čistota záchoda je vizitka národa. Viac trefné to ani nemohlo byť. Sme naozaj späť v budúcnosti.

Ale dobre mi tak: mal som spozornieť už večer, keď som objednával nejaké pitie a frankovku a barman (čítaj "bufetár, podnikateľ v gastronómii") sa ma spýtal, či bielu alebo červenú.

Deti sa formálne idú kúpať do slovenského mora, ešte aj to počasie sa zhulilo, takže ani to sa nedá a hneď ako vylezú z vody, zaliezajú do spacákov, Matej si vydobyje langoš a poriadne po dovolenkársky, ako jeho otec pred tridsiatimi rokmi, si ho vychutná. Dávame si kávu za zvukov krovinorezov či ako sa volajú tie vrčiace kosačky. Je čisto, odpadkové vrecia vynášali medzi stanmi na traktore o siedmej. Ráno.

Nemám pokazenú náladu, lebo viem, že o chvíľu nás čaká jeden z vrcholov našej cesty Napriek Slovenskom - súkromné múzeum gitár v Sobranciach.

Toto bola pre mňa méta typu must. O múzeu som počúval od jeho založenia a dlho som sa tam túžil dostať, ale vždy to bolo nejako na konci sveta, a keď som sa občas dostal na východ, nebol na to čas. Potom som zachytil správu, že zakladateľ - Janči Ferko - zomrel a som sa trocha aj obával o budúcnosť múzea. Pri plánovaní tejto našej cesty som napísal na e-mail z webu, že či môžeme vôbec prísť. Odpovedal mi veľmi ochotný syn Jančiho, ktorý sa teraz vo voľnom čase o múzeum stará a už z tej odpovede bolo jasné, že je to skvelý chlapík. Tešil som sa, že ho spoznám osobne. Bolo to presne tak: človek zapálený pre vec, pre ktorého je jeho koníček a to, aby pokračoval v tom, čo jeho otec začal, úžasne dôležité a obetuje tomu naozaj veľa. Je málo takých ľudí, ktorí robia veci nezištne, nerečnia o tom hlúposti, ale jednoducho idú svojou cestou, ktorej veria a vedia, že to čo robia, je správne. Klobúk dole.

Múzeum je famózne. Síce prebieha rekonštrukcia, či skôr budovanie nových expozícií, na podstate to ale nič nemení: zbierka asi tisíc gitár a halda rôzneho dobového materiálu je dychberúca.

Dostali sme sa aj do tajnej komnaty (obrázok vyššie) a videli sme, koľko práce ešte čaká na pána Ferka. Nudiť sa isto nebude. A potom sme uzavreli tajnú dohodu, ale tá je zatiaľ taká tajná, že ju nemôžem sem napísať. A potom ešte toto: keby ste chceli a vedeli tomuto múzeu pomôcť, ohláste sa mi (alebo aj priamo múzeu) a určite bude ako. Pán Ferko, ešte raz veľká vďaka za váš čas, čo ste nám venovali a držíme palce, aby sa vám podarilo realizovať vaše plány, o ktorých ste nám hovorili a ktoré sme aj videli v projektoch. Váš otec by bol na vás určite veľmi pyšný!

Pri plánovaní našej route som celkom zabudol, že sme kúsok od Morského oka, ale smerovníky na cestách v okolí Sobraniec mi to pripomenuli a preto sme operatívne návštevu tohoto miesta zaradili do programu.

Je to krásne miesto s príjemnou atmosférou a s možnosťami, ako si užiť pár hodín nenáročnou prechádzkou lesom okolo jazera s obtiažnosťou lesoparku, pozerať iba tak na vodu, rozmýšľať a meditovať. Bolo tam málo ľudí, možno preto to bolo ešte viac fajn.

Potom sme do navigácie dali takú srandu: Pavlovce nad Uhom. Lentilkovo, možno ste o ňom počuli. Ale podstata našej cesty cez túto dedinu je trochu iná ako nafotiť najfarebnejšie domy na Slovensku (údajne), veď sme ich ani nefotili, iba sme tadiať prefrčali a urobili fotku tabule, aby bol dôkaz. A pár zainteresovaných bude vedieť, že prečo sme urobili takýto oblúčik na našej ceste. Také veľkonočné vajíčko, či ako to tí programátori nazývajú, keď skryjú nejaký fór do zdrojového kódu softu, ktorý píšu.

Nebola to nijaká zachádzka, lebo náš ďalší cieľ bol ako z filmu: Veľké Slemence. Smutný príbeh novodobej histórie, keď osloboditelia za odmenu, že oslobodili, zničili jednu dedinu a rozťali ju na dve polovice. Jedna - azda šťastnejšia - ostala na území Československa (dnes Slovensko), druhá pripadla Sovietskemu zväzu (dnes Ukrajina). Nebudem tu rozoberať historické konotácie, veľa objasní film Hranica, kde sa cez príbehy ľudí dozvedáme, čo to celé vlastne znamená. Áno, tento film bol pre mňa inšpirácia k tomu, aby som nás priviedol až sem, do zeme - nezeme, kde sa stali také neuveriteľné veci a čo je ešte viac neuveriteľné, aj dnes je toto miesto akoby počarované.

Prichádzame teda do Veľkých Slemeniec a pripravujeme sa, že opustíme Európsku úniu. Z filmu som pripravený na bizarnosť, ale po zaparkovaní na miestnom parkovisku, kde mi parking chlapík hovorí, že platím jeden euro a potom na mňa neskôr kričí, že osem, začínam tušiť veľký príbeh. Osem nebola cena parkovania, ale znak toho, že hranica je otvorená do ôsmej. Vie, prečo mi to, dobrák, hovorí.

Ideme na to, zhromažďujeme pasy, berieme iba foťák a kameru, aby prehliadka bola rýchla a bezbolestná a blížime sa k hranici, ktorá je priechodná iba pre peších. Zapadá to do nášho plánu, pešo prejsť do všetkých susediacich štátov. Doteraz to bolo kakavko, Schengen, boli sme už v Rakúsku, Česku, Poľsku, ale toto je iné кофе. Poznám to tu z filmu. Je to absolútna emócia, keď vidíš plot EÚ, ktorý vedie v záhrade posledného slovenského domu. Aj s kamerami, aj s plotom.

Hranica. Slovenská polícia sa pýta, prečo tam ideme. Chceme to tam vidieť. Tam nie je čo vidieť, je odpoveď, ale berú si pasy, skontrolujú ich a slušne nás posielajú na druhú stranu. Rovnaké otázky od ukrajinského policajta, rovnaké odpovede. Sme za divných, tam sa predsa chodí kupovať a teraz je všetko už zavreté. Nechceme kupovať, naozaj, iba pozrieť a prekročiť hranicu a o chvíľu sa vrátiť. Dostávame opečiatkované pasy a posiela nás, nech teda ideme pozerať. Obďaleč stojí ukrajinský colník (митник), nič nehovorí a my teda ideme ďalej. Spravili sme chybu, ktorú ohodnotil na 170 eur. Keď sme boli meter od neho, zakričal, že kam ideme a nech sa vrátime. Vrátili sme sa. Že či vieme čítať. Trocha vieme. Tak prečo nerešpektujeme príkazy a ukazuje tabuľky v ukrajinčine, kde stojí, že Začiatok colného priestoru a Koniec colného priestoru. A stále dokola, išli sme bez colného prejednania, on tam nie je na parádu ako nábytok (меблі), spočiatku som myslel, že to je také veselé doberanie sa, ale on to tak nebral, tu nie sú žarty, netreba sa usmievať, urobili ste chybu, budete platiť. Dajte pasy. Dali sme. Prevážame niečo? Nie, iba foťák a kameru. Načo? Chceme pofotiť druhú stranu hranice. To sa nedá, to je zakázané. Začal som pochybovať, či sme to trocha s našimi cieľmi byť všade neprehnali, ale potom sa zase začínam tešiť, lebo deti aspoň vidia a majú dôkaz, že ocko si nevymýšľa, keď hovorí, aká hodnota je to, kde a ako žijú a že ako vyzerali hranice. Napokon sa nejako s colníkom začneme rozprávať, pre neho sa táto epizóda končí a vracia nám pasy a napomína nás, že poslednýkrát sme niečo takéto urobili. Sľubujeme, ani to nebolo ťažké. Nemyslím, že ešte budem mať cestu okolo.

Sme pešo na Ukrajine. Už to je celkom zázrak, je to jediné miesto medzi Slovenskom a Ukrajinou, kde sa to dá. Dedina sa volá Malé Slemence. Vyzerá celkom inak, ako Veľké, k domom sú pristavané obchodné priedomia so slovenskými nápismi a vidno, že život sa tam po vybudovaní tejto hranice pred pár rokmi celkom zmenil. Pôvodný zámer bol, že sa budú stretávať rodiny, ktoré boli umelo nakreslenou čiarou na mape roztrhnuté, výsledok je, žiaľ, celkom iný. Uvedomujeme si, že je tu o hodinu viac, ale hodinky si neprestavujeme, nemá to byť úplná groteska.

Otáčame sa asi po sto metroch. Z hranice na nás vidí slovenská aj ukrajinská stráž. Vraciame sa na hranicu, nášho známeho ukrajinského mitnika sa pýtam, či si môžem odfotiť hranicu z ukrajinskej strany; dobre, že som sa spýtal, mám o prúser menej, nemôžem, rešpektujem, prehodíme ešte zopár slov, už nie je prísny ani nasratý, že či sa nám páčilo, my že OK, poznáme z filmu, ešte raz sa ospravedlňujeme za nepríjemnosť, čo sme spôsobili pobehovaním po hranici, už budeme nabudúce vedieť. Iní Ukrajinci si berú naše pasy, niekde ich evidujú, pýtajú sa, kde sme boli, Woody Allen by si to vychutnal, ale už žiadne problémy, vracajú nám pasy a ideme k Slovákom. Vysvetľujeme cestu okolo Slovenska, trojhraničné body, prekračovanie hraníc, prikyvujú, ale myslia si asi svoje. Čo privážate z Ukrajiny? Nič, veď ste nás videli, išli sme tuto po ulici, cvakli tri obrázky, otočili sme sa a sme tu. Ukážte tašky! Dohrám túto hru do konca a otváram fotoruksak, kde naozaj nie sú cigarety ani alkohol, veď oni to vedia, ale je to príkaz a ten sa musí rešpektovať. Prehodíme zopár slov o živote na hranici, pýtam sa, či si od nich môžem odfotiť tie hraničné kamene a ten plot v záhrade, je to práve vhodné miesto na fotku, nie, nemôžem, v colnom pásme sa nesmie fotiť, keď opustíme colné pásmo môžem si fotiť koľko chcem a tak nechám foťák v ruksaku a sme opäť v Únii. S obavami, či nerobím niečo zlé fotím z diaľky hranicu. Deti mlčia. Tento bod programu sa im nepáčil...

Sadáme do auta a pokračujeme do Márie. Deti sa na tomto zvrate smejú, ale je to iba názov autokempingu, kde plánujeme prespať. Dorazíme tam a nachádzame asi prvý autokemping, kde sa nedá stanovať pri aute. Váhame, či tam zostať, ale je už tma a nemáme alternatívy. Pozerám do mapy a nachádzam niečo, kde sa dá tušiť nejaké bývanie, ideme tam a po dvadsiatich kilometroch hľadania sa vraciame. Ideme teda na kempovaciu lúku a bez auta hľadáme miesto na postavenie stanu. Nie je to problém. Dnešnú noc sme tu jediný stan. Rozmýšľam, či na dnes už nebolo tých dobrodružstiev dosť. Máme za sebou 1622 km, dnes sme zvládli pekných 195.

 

Deň deviaty: Viac na východ to nejde ani pešo a máme štvrtý trojhraničný bod

V Novej Sedlici sa zobúdzame do veselého rána. Miestny rozhlas hrá veselé melódie, obecní kosci kosia, až by sa chcelo napísať, že immigrants welcome. Dávame si raňajky, ktoré sme si večer neobjednali, ale ráno chceli, ale Evka nám ich bez reptania pripraví. V tomto penzióne som bol asi pred desiatimi rokmi, keď som chcel vidieť, že tam ďaleko to naozaj existuje a presvedčiť sa, že v tých lesoch naozaj neotravujú ľudia a bolo to jediné funkčné zariadenie široko - ďaleko, dnes je to stále niečo, čo je veľmi príjemné stretnúť tak ďaleko. Slušní ľudia, príjemné prostredie.

Máme dnes pred sebou ťažkú úlohu - zdolať Kremenec, kopec, ktorý má dva atribúty: je to najvýchodnejšie miesto našej krajiny a súčasne je to miesto, kde sa stretávajú hranice Poľska, Ukrajiny a Slovenska, čiže pre naše putovanie "povinná" méta. Toto je jediný trojbod, na ktorom som už predtým, i keď dávno, bol. Aha, ešte tretí atribút: začína sa tam (alebo končí, samozrejme) naša časť Schengenskej hranice. Má okolo 98 kilometrov a my ju chceme vidieť zo všetkých (naozaj všetkých) strán. Teda zo štyroch: tu hore, zo severu na Kremenci, potom zo západu vo Veľkých Slemenciach, potom z východu z Malých Slemeniec a napokon z južnej strany - na piatom trojmedzí, tam, kde sa stretáva Slovensko, Maďarsko a Ukrajina. Ale to je ešte ďaleko a nevieme, čo z toho sa podarí.

Ten výlet zo Sedlice na Kremenec a naspäť inou cestou trvá asi 8 hodín, je to taká túra raz hore, raz dolu, rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom je asi 800 metrov a je pekelné teplo. Balíme milión litrov vody a ideme na to. Uvedomujeme si, že sme v ďalšom národnom parku Slovenska - v Poloninách, počas tohto nášho putovania je to už štvrtý navštívený národný park (Malá Fatra, Slovenský raj, Pieniny, Poloniny).

Cesta vedie cez krásny prales, chránené unikátne územie Stužica. Vidíme, že príroda človeka nepotrebuje a vie fungovať aj bez pestovateľských snáh.

Túra je zdĺhavá, ale v pralese je stále čo obdivovať a sme motivovaní tým, že hore je túžobne očakávaný kameň.

Okolo obeda dosiahneme trojhraničný bod Kremenec a zopakujeme si dovolenku v troch krajinách naraz, tentoraz ale trocha opatrnejšie, pretože ukrajinskú hranicu prekročiť nemôžeme, lebo tak sa dá urobiť zo Slovenska iba na štyroch miestach (legálne) a aj to iba s platnými cestovnými dokladmi a tradičnými rituálmi, ako si ich pamätáme z dávna. Môžete to skúsiť cestnými dopravnými prostriedkami v Ubli a vo Vyšnom Nemeckom, vlakom v Čiernej nad Tisou a pešo vo Veľkých Slemenciach. Nelegálne to ide, pravda, zrejme všade, keď viete ako na to alebo máte tunel. To nie je náš prípad a tak sa pohybujeme hore - dole iba do Poľska, lebo frajeríme so Schengenom.

Na začiatku našej cesty Napriek Slovenskom sme si povedali, že chceme aspoň dva hraničné body, kde sa stretávajú tri štáty a dnes sme dosiahli štvrtý. Intenzívne začíname uvažovať nad piatym - posledným a študujeme, ako sa to dá.

Stretávame slovenského policajta, vyzerá ako turista a tak sa ho pýtam, či je skutočný policajt, povedal, že áno a nezatkol ma, pomáha a chráni. Stretli sme potom ukrajinských aj so psami, tých som sa nepýtal, či sú skutoční, oni skutočne vyzerali, že sú skutoční. Poľský sa tam iba mihol, aj to iba jeden. Vyzerá to tak, že Ukrajinci strážia, aby sa im tam niekto neprešmykol dnu, smerom do Schengenu je to zrejme jedno :-).

Potom už schádzame dole a hlavne smerom na západ, tak ako to už bude stále na našom výlete, tu Slovensko končí či začína, podľa toho, kto sa pozerá.

Je to otravná časť výletu, pekné lúky, ale vieme, že nás dnes ešte čaká veľa práce, tak iba trpíme. Ku koncnu výletu ešte naďabíme na takúto habaďúru, vodu nakoniec prebrodíme a vraciame sa do nášho penziónu.

Netrpezlivo sa pýtame, či naozaj prišli všetci, ktorí prísť mali, lebo keby neprišli, mohli by sme tam ostať spať ešte jednu noc, veľmi by sa nám to zišlo, ale naozaj prišli. Všetci Česi.

A tak sa iba navečeriame, ja bez piva, aby sme mohli prejsť dnešných 108 cestných kilometrov (spolu 1430) a postaviť za tmy stan na Zemplínskej Šírave.

Po ceste sa ešte narýchlo zastavujeme pri ďalšom drevenom kostolíku, ktorých súbor je zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO - tentokrát je to kostol v Uličskom Krivom. Nafotíme, nadýchneme sa pokojnej atmosféry končiaceho sa dňa na severovýchode Slovenska a pokračujeme v ceste.

Odbočením smerom na Šíravu prichádzame do krajiny zábavy, hľadáme krajinu nekrajinu, kde nie je ani diskotéka ani tanečná zábava s miestnou skupinou Názov_si_radšej_nepamätám ani hučiace rádio ExpresEuropa2Funradio, ale taká nie je, rozbaľujeme náš mobilný domček na náhodnom mieste a očakávame, čo nám dnešná noc prinesie. Tušíme, že nič dobré...


 

Deň ôsmy - A ďalej na východ, ale od dnešného večera už iba na západ

Tak napokon predsa: o 21:30 prichádzame do Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce Slovenska, čakajú nás a tešíme sa na posteľ v útulnom penzióne Kremenec. Po celom dni už potrebujeme oddych.

Začali sme ráno, z Bardejova sme sa dali trocha zachádzkou cez Hervatov, aby sme tam pozreli prvý z drevených kostolíkov. Nejaké sme už videli v skanzenoch, ale tento bol naživo i s hľadaním kľúčov v dome číslo xy. Napokon všetko dobre dopadlo a videli sme i interiér. Dýchla na nás atmosféra starých časov a pokory.

Kúsok za Hervatovom, na čerstvo požatom poli si staviame kempingový stôl a stoličky a dávame si improvizované raňajky v tráve (v slame), plynový varič zabezpečí voňavú kávu a čaj, Billa dodala zvyšok. Je tam tak príjemne. A miestni vodiči majú o zábavu postarané, bojím sa, že keď sa nebudú dívať na cestu, zle to skončí.

Nezdržíme sa dlho, času je málo a voda stúpa, letíme znova cez Bardejov, konštatujeme, že najkratšie sukne na svete nosia východňárky a nič nás nezastaví až kým prídeme do Svidníka, kde neplánovane zastavujeme vo Vojenskom múzeu, teda vlastne iba pri ňom, deti sú fascinované dvorom bytovky, kde sú namiesto klasických detskoihriskových sračiek naozajstné kaťuše, tanky a všeliaké iné vozidlá a lietadlo ako bonus. V každom chlapcovi drieme hrdina, asi. Jedniné mínus je, že sa nedá vliezť dovnútra (tých prapodivných vecí).

Viem, že toho máme na dnes viac, ako sa dá stihnúť, preto som nekompromisný a boj - neboj, ide sa ďalej, do skanzenu vo Svidníku. Neviem teraz presne, ako sa oficiálne volá, premenovali ho niekoľkokrát, Múzeum rusínsko - ukrajinskej kultúry, teraz asi Múzeum ukrajinskej iba.

Pekné, platíme za foťák, veď klasika, fotenie kradne dušu a múzeum si ju musí kúpiť naspäť, ale nech sa dobre majú. Ďalší drevený kostol, ale aj hasičská zbrojnica, vymyslené stroje na vodný pohon, ďalší veterný mlyn na našej ceste a dokonca i škola. Podobne ako skanzen v Bardejovských kúpeľoch, aj toto je príjemná emócia a skladáme obdiv našim predkom, ako vedeli čo a ako a čudujeme sa, že my dnes nevieme čo a ako. Život bol ťažký a svet jednoduchý. Dnes je život ľahký a svetu nikto nerozumie.

Deti navrhujú, aby sme vo Svidníku navštívili ešte aj rodný dom Kristíny Pelákovej alias Horehronie. Tak ho ideme hľadať. Ale nie, mystifikujem, ale sranda to bola dobrá.

Pokračujeme na Duklu. Po ceste máme ešte zastávku na pozretie si známeho dreveného kostola v Ladomírovej, ale tu už nezháňame kľúče, pofotíme a pokamerujeme, vidíme, že je to trocha iné, ako sme videli doteraz a rozhodujeme, že ďalšie pozoruhodné drevené stavby už nestíhame.

Prichádzame na Duklu. Po ceste nás strašia útočiace tanky a sú tam ešte stále iba preto, lebo sú priťažké, aby ich niekto odniesol do zberu. Nikdy som na Dukle nebol, takže som trocha dezorientovaný a neviem, čo je parkovisko a čo plocha pre kamióny a tak, skoro som odparkoval na vstupnej cestičke pre peších k pamätníku, ale napokon zbadám tú rozhľadňu na Duklianskom priesmyku a neomylne pri nej parkujem.

Bodrý sprievodca, správca, výťahár a historik bez diplomu, ktorý tam pracuje 38 a pol roka nás vyvezie hore, dáva testovacie otázky, zlyhávame, sme popoťahovaní a... no, nakoniec odišiel, lebo ide ďalšie auto, dole potom pešo, áno? Keď prídeme dole, zavolá na chlapca a Kubo dostáva od neho knihu (nikomu nepovedz), lebo vidieť, že sa zaujíma o históriu.

Peším chodníkom sa presúvame k známemu pamätníku na Dukle, ktorého oficiálny názov je trocha iný, ja si hovorím, kde som doteraz bol, keď som tu teraz prvýkrát a iní pionieri pri ňom skladali pioniersky sľub, no nevychutnám si to, lebo Dukla teraz vyzerá takto:

Varciame sa k rozhľadni, kedysi výkladná skriňa spomienok na hrdinov je dnes výkladná skriňa nezáujmu, chodník skoro stratený, lampy rozbité, smrad, však asi to všetko bolo dávno. Chceme znova vidieť tanky tak, ako sme o tom počuli, ale dozvedáme sa, že nič také nikdy na Dukle nebolo, to sme zle, to je v Údolí smrti.

Deti to chcú vidieť a tak sa tam vraciame, pričom vidím, že sa mi rúca ďalší program. Dobrá rada: nechoďte tam. Pár zabudnutých tankov na lúkach, je to skôr taká paródia na históriu, ako miesto, kde si máš spomenúť, že tam naozaj ľudia trpeli a rozhodovalo sa o tom, ako to bude v Československu vyzerať potom.

Voláme do Medzilaboriec, že dokedy je otvorené, do piatej, navigácia ukazuje, že tam prídeme 17:02. Zúrim. Ale nakoniec 16:50 parkujeme pred Múzeom moderného umenia Andyho Warhola, dvere sú otvorené a pýtame sa, či môžeme a koľko. Máme pol hodinu, tak to dedukujeme z reči tety predavačky lístkov, hovoriacou plynulou rusínčinou. Teraz neviem, či to je forma, aby to bolo celé úplne autentické a pani to má v manuále, ako hovoriť s návševníkmi, alebo pani je naozaj čistokrvná rusínka a proste inak nevie. To nie je sťažnosť, poradili sme si a bola strašne milá, takže sme mohli pozerať až do času, kedy ona musela ísť na autobus. Ešte raz jej ďakujeme aj takto, veď nás mohla poslať rovno do prdky. Múzeum je úplne neskutočné, vôbec nechápem, že je tam.

Fotiť sa tam nesmie ani za prachy, takže rešpektujeme a aj tak som chcel mať iba tú s tým dáždnikom.

Sme hladní, zabudli sme jesť a vlastne ani celkom nebolo kde. V Medzilaborciach sa pýtame, kde je centrum. Tu. Nevieme nájsť nič, čo by vyzeralo ako príjemná večera, ideme naspäť k múzeu, tam nájdeme niečo, kde sa nebojíme najesť sa. Doplníme zásoby v miestnom Tescu, je to zvláštne mesto, nesvieti tam Lidl a musíme ísť tankovať. Na miestnej pumpe sa pýtam obsluhy len tak z plezíru, že ako majú otvorené, predpokladám, že nonstop alebo do 22:00, normálna sieťová pumpa, chlapík ma obarí odpoveďou, že do ôsmej. Mám prázdnu nádrž a je pár minút pred ôsmou. Boh nás má rád. Inú pumpu som široko - ďaleko nevidel.

Mierime ďalej. Napadá mi, že som celkom zabudol na Osadné, ale je to po ceste. To z toho filmu, vieme? A tak drobná zachádzka a midviďa sme našli.

Aj obecný úrad, kde nám pani ukázala novú spoločenskú miestnosť, aj zasvietila a pozvala nás v sobotu na preteky traktorov (ale to nie ozajstných, to takých, čo si ľudia robia).

Farár Soroka má dovolenku, ale aj tak ideme pozrieť miestnu cerkev a nečakane nachádzame kryptu s pozostatkami vojakov z prvej vojny. Deti sú fascinované, je to lepšie ako Údolie smrti.

Nachádazme sa v oblasti, kde môžeme hovoriť pre nás cudzou rečou. Ale môžeme:

Je tma a pred nami ešte kus cesty do Novej Sedlice. Deti v aute zaspávajú a ja už mám plné zuby dnešného šoférovania na kraj sveta. Tam je už iba plot Európskej únie. Viac východne sa na Slovensku nedá. Trvalo nám to osem dní a 1320 km aj s dnešnými 260-mi. Mám v hlave headline tohto postu: od dnešného dňa pôjdeme autom už iba na západ. To ale neplatí pre pešie putovanie, to si ešte trocha zajtra na východ pošľapeme a to na najvýchodnejší bod Slovenskej republiky.