Deň ôsmy - A ďalej na východ, ale od dnešného večera už iba na západ

Tak napokon predsa: o 21:30 prichádzame do Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce Slovenska, čakajú nás a tešíme sa na posteľ v útulnom penzióne Kremenec. Po celom dni už potrebujeme oddych.

Začali sme ráno, z Bardejova sme sa dali trocha zachádzkou cez Hervatov, aby sme tam pozreli prvý z drevených kostolíkov. Nejaké sme už videli v skanzenoch, ale tento bol naživo i s hľadaním kľúčov v dome číslo xy. Napokon všetko dobre dopadlo a videli sme i interiér. Dýchla na nás atmosféra starých časov a pokory.

Kúsok za Hervatovom, na čerstvo požatom poli si staviame kempingový stôl a stoličky a dávame si improvizované raňajky v tráve (v slame), plynový varič zabezpečí voňavú kávu a čaj, Billa dodala zvyšok. Je tam tak príjemne. A miestni vodiči majú o zábavu postarané, bojím sa, že keď sa nebudú dívať na cestu, zle to skončí.

Nezdržíme sa dlho, času je málo a voda stúpa, letíme znova cez Bardejov, konštatujeme, že najkratšie sukne na svete nosia východňárky a nič nás nezastaví až kým prídeme do Svidníka, kde neplánovane zastavujeme vo Vojenskom múzeu, teda vlastne iba pri ňom, deti sú fascinované dvorom bytovky, kde sú namiesto klasických detskoihriskových sračiek naozajstné kaťuše, tanky a všeliaké iné vozidlá a lietadlo ako bonus. V každom chlapcovi drieme hrdina, asi. Jedniné mínus je, že sa nedá vliezť dovnútra (tých prapodivných vecí).

Viem, že toho máme na dnes viac, ako sa dá stihnúť, preto som nekompromisný a boj - neboj, ide sa ďalej, do skanzenu vo Svidníku. Neviem teraz presne, ako sa oficiálne volá, premenovali ho niekoľkokrát, Múzeum rusínsko - ukrajinskej kultúry, teraz asi Múzeum ukrajinskej iba.

Pekné, platíme za foťák, veď klasika, fotenie kradne dušu a múzeum si ju musí kúpiť naspäť, ale nech sa dobre majú. Ďalší drevený kostol, ale aj hasičská zbrojnica, vymyslené stroje na vodný pohon, ďalší veterný mlyn na našej ceste a dokonca i škola. Podobne ako skanzen v Bardejovských kúpeľoch, aj toto je príjemná emócia a skladáme obdiv našim predkom, ako vedeli čo a ako a čudujeme sa, že my dnes nevieme čo a ako. Život bol ťažký a svet jednoduchý. Dnes je život ľahký a svetu nikto nerozumie.

Deti navrhujú, aby sme vo Svidníku navštívili ešte aj rodný dom Kristíny Pelákovej alias Horehronie. Tak ho ideme hľadať. Ale nie, mystifikujem, ale sranda to bola dobrá.

Pokračujeme na Duklu. Po ceste máme ešte zastávku na pozretie si známeho dreveného kostola v Ladomírovej, ale tu už nezháňame kľúče, pofotíme a pokamerujeme, vidíme, že je to trocha iné, ako sme videli doteraz a rozhodujeme, že ďalšie pozoruhodné drevené stavby už nestíhame.

Prichádzame na Duklu. Po ceste nás strašia útočiace tanky a sú tam ešte stále iba preto, lebo sú priťažké, aby ich niekto odniesol do zberu. Nikdy som na Dukle nebol, takže som trocha dezorientovaný a neviem, čo je parkovisko a čo plocha pre kamióny a tak, skoro som odparkoval na vstupnej cestičke pre peších k pamätníku, ale napokon zbadám tú rozhľadňu na Duklianskom priesmyku a neomylne pri nej parkujem.

Bodrý sprievodca, správca, výťahár a historik bez diplomu, ktorý tam pracuje 38 a pol roka nás vyvezie hore, dáva testovacie otázky, zlyhávame, sme popoťahovaní a... no, nakoniec odišiel, lebo ide ďalšie auto, dole potom pešo, áno? Keď prídeme dole, zavolá na chlapca a Kubo dostáva od neho knihu (nikomu nepovedz), lebo vidieť, že sa zaujíma o históriu.

Peším chodníkom sa presúvame k známemu pamätníku na Dukle, ktorého oficiálny názov je trocha iný, ja si hovorím, kde som doteraz bol, keď som tu teraz prvýkrát a iní pionieri pri ňom skladali pioniersky sľub, no nevychutnám si to, lebo Dukla teraz vyzerá takto:

Varciame sa k rozhľadni, kedysi výkladná skriňa spomienok na hrdinov je dnes výkladná skriňa nezáujmu, chodník skoro stratený, lampy rozbité, smrad, však asi to všetko bolo dávno. Chceme znova vidieť tanky tak, ako sme o tom počuli, ale dozvedáme sa, že nič také nikdy na Dukle nebolo, to sme zle, to je v Údolí smrti.

Deti to chcú vidieť a tak sa tam vraciame, pričom vidím, že sa mi rúca ďalší program. Dobrá rada: nechoďte tam. Pár zabudnutých tankov na lúkach, je to skôr taká paródia na históriu, ako miesto, kde si máš spomenúť, že tam naozaj ľudia trpeli a rozhodovalo sa o tom, ako to bude v Československu vyzerať potom.

Voláme do Medzilaboriec, že dokedy je otvorené, do piatej, navigácia ukazuje, že tam prídeme 17:02. Zúrim. Ale nakoniec 16:50 parkujeme pred Múzeom moderného umenia Andyho Warhola, dvere sú otvorené a pýtame sa, či môžeme a koľko. Máme pol hodinu, tak to dedukujeme z reči tety predavačky lístkov, hovoriacou plynulou rusínčinou. Teraz neviem, či to je forma, aby to bolo celé úplne autentické a pani to má v manuále, ako hovoriť s návševníkmi, alebo pani je naozaj čistokrvná rusínka a proste inak nevie. To nie je sťažnosť, poradili sme si a bola strašne milá, takže sme mohli pozerať až do času, kedy ona musela ísť na autobus. Ešte raz jej ďakujeme aj takto, veď nás mohla poslať rovno do prdky. Múzeum je úplne neskutočné, vôbec nechápem, že je tam.

Fotiť sa tam nesmie ani za prachy, takže rešpektujeme a aj tak som chcel mať iba tú s tým dáždnikom.

Sme hladní, zabudli sme jesť a vlastne ani celkom nebolo kde. V Medzilaborciach sa pýtame, kde je centrum. Tu. Nevieme nájsť nič, čo by vyzeralo ako príjemná večera, ideme naspäť k múzeu, tam nájdeme niečo, kde sa nebojíme najesť sa. Doplníme zásoby v miestnom Tescu, je to zvláštne mesto, nesvieti tam Lidl a musíme ísť tankovať. Na miestnej pumpe sa pýtam obsluhy len tak z plezíru, že ako majú otvorené, predpokladám, že nonstop alebo do 22:00, normálna sieťová pumpa, chlapík ma obarí odpoveďou, že do ôsmej. Mám prázdnu nádrž a je pár minút pred ôsmou. Boh nás má rád. Inú pumpu som široko - ďaleko nevidel.

Mierime ďalej. Napadá mi, že som celkom zabudol na Osadné, ale je to po ceste. To z toho filmu, vieme? A tak drobná zachádzka a midviďa sme našli.

Aj obecný úrad, kde nám pani ukázala novú spoločenskú miestnosť, aj zasvietila a pozvala nás v sobotu na preteky traktorov (ale to nie ozajstných, to takých, čo si ľudia robia).

Farár Soroka má dovolenku, ale aj tak ideme pozrieť miestnu cerkev a nečakane nachádzame kryptu s pozostatkami vojakov z prvej vojny. Deti sú fascinované, je to lepšie ako Údolie smrti.

Nachádazme sa v oblasti, kde môžeme hovoriť pre nás cudzou rečou. Ale môžeme:

Je tma a pred nami ešte kus cesty do Novej Sedlice. Deti v aute zaspávajú a ja už mám plné zuby dnešného šoférovania na kraj sveta. Tam je už iba plot Európskej únie. Viac východne sa na Slovensku nedá. Trvalo nám to osem dní a 1320 km aj s dnešnými 260-mi. Mám v hlave headline tohto postu: od dnešného dňa pôjdeme autom už iba na západ. To ale neplatí pre pešie putovanie, to si ešte trocha zajtra na východ pošľapeme a to na najvýchodnejší bod Slovenskej republiky.

Deň siedmy - Konečne medzi Rusínmi a dychberúce kultúrne zážitky v Bardejovských Kúpeľoch

Čím dlhšie sme na cestách, tým som odvážnejší: nechal som si v spoločných umývarkách nabíjať baterku do fotáku a bez dozoru vydržala celé tri hodiny, nikto si ju nepotreboval privlastniť. A ja som stále taký, že nedôverujem ľuďom.

Nedôverujem ani počasiu, lebo to, čo sa dialo túto noc... Veterná búrka taká, že o tretej v noci som išiel radšej zvesiť sušiace sa prádlo, aby som trenky nehľadal ráno v Dunajci. Ale nevadilo, aj tak som potreboval cikať a to bol dobrý dôvod na to, aby som sa vymotal z nemožného spacáka a vykotúľal sa zo stanu. Pre koho to robia také maličké dvierka?

Nič nám neodfúklo, ani nábytok, čo sme nechali porozostavovaný po večernom pikniku s plechovkami piva a poslednou Colou z lokálneho obchodu, kde sa nezaťažujú iným tovarom, ako alkoholom pre pocestných z Poľskej ľudovej republiky, a tak po krutom vstávaní, kde už slnko pražilo o siedmej ako v pekle, takže vstávanie bola jediná možnosť, ako prežiť, sme začali deň kávičkou a čajom a pozorovaní Dunajca a nasratých susedov s deťmi. Prišlo moravské dieťa a zvestovalo nám, že oni sú každý deň v inom kempe. Poľutovali sme ho, lebo my nie. Zbalili sme a išli sme na dnešný lov mét.

Začali sme restami zo včerajška a ostentatívne, ako sme sľúbil - po vlastných nohách - sme navštívili Poľsko mostom cez rieku Dunajec. Dnes je už most, nedávno bol iba oficiálny brod, ale však sme v 21. storočí, tak na prevoz (vlastne prenos, lebo je to iba pre peších) alkoholu máme most (asi) z eurofondov. Pani oproti vliekla kartón mlieka, asi je v Poľsku dužo lacné. Každopádne, v Poľsku sme už počas tohto tripu boli - na trojmedzí CZ/PL/SK, ale toto bolo také krajšie, podobne ako sme boli v Česku najprv na trojbode AT/CZ/SK a potom na Veľkej Javorine pre parádu. Podobne to chceme zvládnuť i s Ukrajinou a Maďarskom (hraničný trojbod, ako aj prechod cez hranicu - čiaru). V Rakúsku som to symbolicky spravil, keď som kúsok od toho Jahrndorfu prekročil hranicu, keď som Matejovi vyberal z kufra autonabíjačku na iPad.

Potom sme už fičali smerom na Vyšné Ružbachy, kde sme mali na pláne okúpať sa v traertínovom kráteri. Dve veci: v kráteri je nečakane voda studená a nie horúca, ako som si myslel a potom - kúpanie zabíja:

Ale ako travertínová okrasa je to ozaj fascinujúce, menej už kúpele, ktoré, ako iné podobné kúpele (napr. Korytnica) žijú z podstaty a nie z novonalievaných peňazí. Veľmi depresívne, ale toto je pozitívny blog, takže abstrahujem od takých dojmov a prikladám obrázok.

V Ružbachoch sa zastavujeme na sochárskej lúke. Európsky unikát a prekvapivo je k nemu označená odbočka, takže sa nemusíme pýtať. Na mieste už ale žiadne informácie nečakajte. Máme však naštudované: každoročne tu býva sochárske sympózium a to nepretržite od roku 1964 (tento údaj ešte musím overiť v knihe, nemám ju tu poruke, tak si trocha vymýšľam) a na lúke sú desiatky sôch, ktoré pochádzajú z tejto činnosti.

Výtvarné umenie mi je takmer také vzdialené, ako baletné, to však nič nemení na veci, že je to neuveriteľne karmické miesto a tak tam chvíľu ostávame a nasávame atmosféru skoncentrovaného umenia, prírody, pokoja a keksov Lu Tuc.

Po tejto krátkej zachádzke sa vraciame a cez Starú Ľubovňu, kde sa zastavujeme v miestnom (opäť) Lidli doplniť zásoby pitia a tortilla chipsov a upečeného pre nás smerujeme ďalej až do Bardejova. Inak - Lidl - na plti sme sa dozvedeli, že v reklame naň sú Tri koruny, masív, popod ktorý sa valí Dunajec, tak neviem, reklamy nepoznám. Ale celkom vtipné, že to pltník považuje za dôležitú informáciu. Tak aby som nezaostal, dopĺňam, že sa dá natočiť aj reklama s Ľubovnianskym hradom, veď aha:

Ale naozaj, ako míňame jednotlivé mestá a mestečká, Lidle sú vždy jasne viditeľné miesta v nich, ako kedysi kostol. Keď sa pýtaš na cestu, tak možná odpoveď je, že pri Lidli doprava a potom okolo Tesca. Azda sa to raz zmení.

V Paveči tachometer odkrútil prvú tisícku našej cesty. Po dnešku to bude 1057 km, za dnešok príjemných 118.

Prichádzame do Bardejova, kde budeme dnes spať, ale nezastavujeme sa a pokračujeme až do Bardejovských kúpeľov. Tešíme sa, že sme zbadali pútač na zmrzlinu za 25 centov, lebo je to ďalší rekord na našej ceste, myslel som, že 30 centovú v Čachticiach neprekoná nikto. Ak sa posunieme ešte trocha na východ, možno bude aj za korunu, ako si to pamätám z detstva. Ako klesá cena zmrzliny, tak stúpa cena pakrovného, tieto mestá sa rozhodli, že turisti sú dobrí na dopĺňanie deficitu v rozpočte a preto cedule o výške parkovného sú jediná poriadne zrekonštruovaná časť mesta. Parkuje sa na štrku alebo tráve. V Bardejove je miestny poplatok z ubytovania jedno euro na osobu a noc, čo je celkom hlína. Ale nevadí, turistov je tu ukrutne málo, takže chamtivci si neprídu na svoje.

Parkujeme v Bardejovských Kúpeľoch a ideme hľadať najstarší skanzen na Slovensku - Múzeum ľudovej architektúry v Bardejove. Jasné, navigácia žiadna, ale aspoň sa môžeme porozprávať so slečnou v nefalšovanej cudzoreči. Nájdeme, ako doteraz všetko, a nechávame sa unášať históriou a zručnosťou našich predkov.

Veľmi pekné, dva drevené kostolíky, technické pamiatky, obydlia, naozajstná dedina. Foťák za euro 50, kamera za tri.

Keď sme už v kúpeľoch, lebo múzeum je v ich areáli, nenecháme si újsť príležitosť popozerať sa, ako to v takých Bardejovských Kúpeľoch funguje v roku 2012. Zrejme rovnako ako v roku 1973 a aj 1965. Meno tohto blogu je tam vytesané na každom kúpeľnom dome a neodpustil som si tieto retro fotky:

Poradie jazykových verzií na tej tabuľke je pozoruhodné. Ale dostala ma možnosť kúpiť si home made, ešte teplé, kúpeľné oblátky rôznych chutí a piť dosýtosti z iks prameňov, jeden vajcovejší a železnejší ako druhý. Poznanie: ak zaplatíš parkovné a máš trpezlivosť čakať do 16:30 kým pramene odomknú, piješ vodu zadarmo.

Potom sme narazili na umelecké predstavenie a to už bol definitívny návrat do histórie. Ľudia tľapkali, ale chápem, okrem Nového času a kina Žriedlo si tu asi veľa inej zábavy neužijú. V kaviarni beží v telke TA3 a z rádia hučí Expres (alebo Europa 2?). Ale majú akciu presso a Cola, čo Matej využíva a Colu zabavuje.

Keď už máme dosť kultúry odoberáme sa do Bardejova, hľadáme náš penzión kúsok od stanice a od centra, skladáme sa, pani už bola v robote, rýchlo sa prezliekame do mestských šiat a ideme pozrieť ten zázrak UNESCO - historické centrum Bardejova.

V skratke: je tam mŕtvo. Zmätení turisti skúšajú násť nejaké informácie alebo plánik, TIK je zavretý, však je sedem hodín. Očakávané terasky kaviarní a reštík na námestí sa nekonajú, ale obchod Farby - laky tam je. Sme hladní a nachádzame reštiku, čo má vonku tri stolíky, ale kým špekulujeme, tak nám jediný voľný stolík obsadia zahraniční. Tak hovoríme čašníkovi, že sa vrátim, že si pozrieme mesto a že do kedy majú otvorené. Že do ôsmej. Ach. Nočný život sa nekoná. O 19:45 sa vraciame a prekvapivo dostávame možnosť dať si jedlo, konečne ústretový prístup a ani pred deviatou nás nikto nevyháňa.

Centrum je pekné, malé, hradby sú také historické, že niektoré ešte nie sú vybudované, tak stavajú nové. Bazilika minor sa zatvára o 16:00, takže nič. Tourists welcome, tradične. Katov dom stojí, aj fortifikácia a barbakany sú tak, ako píšu v knižke.

Odoberáme sa z večere a v kostole počujeme hudbu: tajne sa vplížime dnu a máme šťastie, lebo stíhame poslednú pesničku, ktorú hrá organista pri príležitosti organových dní, ktoré práve prebiehajú. A ešte i prídavok. Ale je to šanca vidieť baziliku aj po 16. hodine, čo považujeme za odmenu za doterajšie krivdy. Výzdoba je úžasná a my spokojní odchádzame spať a písať tieto riadky.

Deň šiesty - Raj a potom ešte Pieniny

Deti si spievajú Madoninu Borderline, ktorá je taká charakteristická pre naše putovanie s neustálym dotykom s hranicami a ktorá nám hrala v aute a teraz sedia pri ohníku priamo na slovensko - poľskej hranici. Alebo kúsoček od nej, lebo oheň by v rieke nehorel. Je to Dunajec a my sme v treťom národnom parku počas nášho putovania. Po Malej Fatre a Slovenskom raji je to PIENAP. Táto skratka ma v detstve fascinovala, lebo som netušil, kde to je a prečo.

K tým raňajkám v Raji: všetko bolo podľa očakávaní, aj tematicky spišské párky aj roztierateľný syr Tesco výhodný nákup (Tesco Smižany?), ekonomika na prvom mieste. Ale pečivo čerstvé a to je pre mňa parameter, teda ešte okrem kávy a tá bola podparametrická. Ale možno som bol iba v zlom rozpoložení, lebo aj dnes dovolenkový budík vrieskal 6:30, aby sme všetko stihli. Nestihli sme. Máme sklz asi jeden deň, tak ešte neviem, ako sa dostaneme do online, ale je úplne jasné, že meníme za pochodu úplne všetko - časy príchodov i odchodov, trasy ciest ale aj miesta prenocovania. Dnes nečakane kemping Dunajec v Červenom Kláštore. Bez Cypriána.

Prvý bod programu bol výstup na Tomášovský výhľad, modlu všetkých kamenných plošín a veľmi dôležitá méta nášho putovania, pôvodný plán bol dobyť ju včera, ale zamotali sme sa s kempovaním, ako som písal. Ráno bo bolo šup-šup, počasie úžasné, riskantné fotky urobené, naspäť do Čingova a potom presun do Pienin.

V noci študovanie, ako je to s tými plťami. Konkurencia zdravá, takže ceny sú síce stále vysoké. Ale už to nie je také zlé, ako to bývalo, konečne klesá počet prepravených, takže zdá sa, že si to pltníci začínajú uvedomovať. Schvaľujeme doteraz otáznu zastávku na plavbu na pltiach po Dunajci.

Pár hodín po poludní príchádzame do kempu a podľa inštrukcií z internetu skúmame, kedy a kde sa dá nalodiť, som v šoku, všetko bolo tak, ako sa tvrdilo na www a ešte sme k tomu vydrankali aj zľavu a ešte sme aj hned mohli ísť. Čo znamenalo nechať deti bez obeda, aj skučali, ale mohli sa tak akurát napiť vody z Dunajca. Alebo sa tešiť z Troch korún:

Pltník bol fajn chlapík, takže okrem tej nudy ako si vás voda unáša sa dalo aj čo to podučiť a zasmiať sa na prefláknutých fóroch. Dobré to bolo, len teplo. Slnko si asi myslí, že stále nemáme suché veci, ale to teda máme, aj dvakrát.

Na cestu naspäť po vylodení sa sme si objednali bicykle a po preprave pešo, autom, loďou, dnes skúšame ďalší dopravný prostriedok. Bola to dobrá voľba (dalo sa ísť pešo, mikrobusom (4 eurá za osobu za 10 km), konským povozom (ani som nenabral odvahu spýtať sa, akú veľkú peňaženku potrebujem) a teda ešte na tých bicykloch). Lebo sme videli aj tento obraz:

Vyhladovaní sme zapikovali do reštiky, do ktorej sme mali kupónik na zľavu 10%. Zvláštnou matematikou nám zľavu odrátavli iba z jedál, ale pánboh zaplať, rovno to vydalo na tringelt. Kubo analyticky odvodil, že zľavu na plte sme dostali za to, že spíme v kempe, zľavu na jedlo za to, že sme boli na pltiach, tak ešte mu chýba posledný diel mozaiky, že na čo dostaneme zľavu za to, že sme jedli. Jasné, teplo a únava po celom dni.

Škrtám návštevu krátera vo Vyšných Ružbachoch, zalievam to dvoma pivami s plánom ísť cez most pokoriť opäť ďalšiu krajinu pešo. Poľsko už padlo na trojmedzí CZ/SK/PL, ale toto je také okatejšie. Ale sme unavení ako psi a aj na to kašleme. Morgen azda, je to tu, na skok. Na skok používajú vraj hlavne Poliaci, lebo obchody sú tu nastavené na alkoholovú ekonomiku a na chľast sú tu kruté zľavy. Lebo som sa pýtal, že ako tu funguje život. Pečivo v obchode nehľadajte, povedali mi (nehľadal som, neviem teda potrvrdiť či vyvrátiť), keď niečo potrebujete, choďte cez most do Poľska, tam je vštko. WTF?

Máme trocha krízu, máme toho za sebou veľa a tempo je šialené. Možno je aj na tomto dnešnom poste vidno, že by som už radšej spal, a to je iba 10PM. Nie je každý deň nedeľa, i keď včera bola, ale zážitky boli aj tak pekné.

Večer som sa napokon vytrápil s hľadaním zajtrajšieho ubytovania, netušil som, čo ma čaká po zadaní tejto požiadavky do internetov (ubytovanie Medzilaborce, ubytovanie Svidník, ubytovanie Stropkov,...), zdá sa, že ani neverili, že to chcem naozaj. Ale napokon niečo bolo reálne v Bardejove, tak to bude celkom prekvápko. Ale máme prísť až po 16-tej, lebo tak ona chodí do roboty, aby sme nečakali zbytočne.

Auto už máme ugrilované od tých všetkých radarov, čo na nás denne mieria, policajti pomáhajú a chránia stále, je to šialené. Dnes na asi 70 km ich bolo opäť niekoľko. Celkovo sme prešli automobilových 940 km a tak sa tešíme, že dnes sme mohli dať iba tak málo. Pešie, lodné a bicyklové kilometre nerátam, ale tie pešie niekedy dosť bolia a strašne sa pri nich potíme.

Zajtra už bude zase východnejšia časť krainy, tak si držte klobúky, stay tuned a ak chcete urobiť pre propagáciu Little Big Country viac ako tí, čo to robia z našich daní, pozdieľajte, prosím, tento blogísek na vašich facebookoch. Ak má niekto náhodou aj ten čvirikáč a tie kruhy, tak aj tam môžete. Veľký Cestovateľ ďakuje a ozve sa zajtra z Bardejova. Alebo zo Svidníka?

 

Deň piaty - Panem et circenses alebo Gino paradise Bešeňová

Aby sme v našom útočnom družstve udržali aspoň nejakú cestovateľskú morálku, musel som sa uchýliť k drobnému úskoku, ktorý som sa naučil od Nášho Vládcu a pripravil som pre spolucestovateľov oddychový deň podľa starého dobrého pravidla chlieb a hry, v preklade jedenie na Kozom vŕšku a hranie sa na kúpaliskách v Bešeňovej.

Noc sme prežili v lejaku a náš nepremokavý stan si povedal, že čo je veľa, to je veľa a keby ešte hodinu lialo, vylievali by sme z neho hádam vodu, ale takto iba zopár drobných nevinných nehôd (tak hovoria mamičky svojim pošťatým deťom, "mal si iba takú drobnú nehodu, zlatíčko, to nevadí, mamička prezlečie...", nie?). Vraj inde na Slovensku to bolo horšie, aj s krúpami a búrkami, takže sa nesťažujem, teším sa, že sme tak dobre obstáli. Aj sme už stihli všetko vysušiť.

Celý deň sa nám ale rozbil, kým sme ráno čakali, aby prestalo liať a mohli sme vyliezť zo stanu - čo o to, to by sme zvládli aj v daždi, ale baliť sme museli. Takže sme čakali a ja som pozeral na hodiny, ako mi mizne predstava dnešného route planu.

Nakoniec sme sa dočkali a rýchlo sme sa presunuli k ďalšej plánovanej atrakcii výletu - nechali sme si prepraviť auto kompou cez Váh až na Strečno a vychutnali sme si pohľad na hrad z netradičnej strany.

Dostali sme sa na našu známu cestu I/18, poplantali sa v kolóne až do Martina, kedy sme si uvedomili, že sme vlastne neraňajkovali, na čo Matej zbadal pútač na nový Mekáč a už bolo o desiatovaní a obedovaní two in one rozhodnuté. Pri konzumácii vyberaných dobrôt americkej kuchyne ale z lokálnych zdrojov som sa neubránil zmiešaným pocitom pri pozorovaní Martinských holí priamo z lavičky McD's, no ale pokrok nezastavíš a bolo to aj dosť praktické a časovo úsporné. Obhájené teda.

Potom už nudná cesta až do Bešeňovej, kde starý Thermal Park Bešeňová sa zmenil na Gino Paradise. OK, boj proti Tatralandii začal budovaním cca milióna nových tobogánov a podobných stavieb, žiaľ, budeme si musieť na ne nejaký čas asi počkať, ale ako odškodné dávajú celodenný vstup za cenu trojhodinového. Bolo to tam trocha retro, zažil som aj dámy s neoholeným podpazuším čakajúce na správny čas, kdy to začne znovu bublat. Voda železná, ako si to pamätám z "detstva", zopár nových atrakcií a pekná priezračná voda v časti s antikorovými bazénmi. Teplo. Vonku aj vo vode. V zime si to viem predstaviť. V lete? Ale deti fičali na atrakciách, i keď bol aj poloplač, keď Mateja vyhodili z kamikadze šmýkaly, lebo nemá desať rokov. Tak som to išiel riešiť, ale nedalo sa, ale keď sa dozorca vybavoval s neposlušnými Poliakmi, šuchol som Mateja na zakázanú kĺzačku, za čo som bol dozorcom popoťahovaný, ale sľúbil som, že budem ďalej už iba vzorným návštevníkom. Aj hry môžu byť ešte lepšie hry, keď sa hráme na asertivitu.

To boli hry. Chlieb sa konal na mnou od minula obľúbenej lokalite Kozí vŕšok. Keďže toto nie je reklamný článok, iba toľko, že je to tam fajn, pekné, milá obsluha, výborné jedlo (doporučujem grilovaný kozí syr s hruškami) a nemajú tam kofolu, vineu a ryžu. Nuž, každý si svoju politiku môže robiť vo svojom gastrozariadení podľa seba, za seba hovorím: zbytočný fail. Ale vydržali sme aj tento úskok a ako hovorím - choďte sa tam pozrieť. Aj malú ZOO majú, aj so zlatým bažantom (nie Zlatým), aj web majú.

Dnešných 180 km a doterajších 870 sme dokrútili za strašného dažďa a s nezmyselným uhýbaním sa pomáhajúcim a chrániacim na českom voze Superb, ktorí si dokazovali svoje prednosti tým, že vytláčali autá z D1. Možno to je nový cieľ: dajme preč autá z diaľníc, bude na nich menej nehôd. Žiaľ, dnes to tak nebolo, hrozivá nehoda medzi Ivachnovou a Ružomberkom a miliónkilometrová zápcha (v opačnom smere, ako sme išli my, našťastie), dve brutálne nehody na diaľnici pod Tatrami, kde v jednom prípade vodič hľadal svoje (asi) lietajúce auto za protizverovým plotom, ktorý ostal zázračne nepoškodený. Aj my sme sa vystrašili, keď naše auto odrazu začalo plávať na zliatej vode, a plávať nevedelo, ale nejako sme to zvládli, chvalabohu. Smiech cez slzy nastal (ale hanbím sa za to, že sa smejem na nešťastí iných), keď sme narazili na kolónu na klasickom nehodovom mieste - pred Spišským Štvrtkom. Keď sme sa dokolónovali k samotnej podstate, stála tam pokazená (havarovaná?) ošuntelá biela dodávka so značkou MI a s veľkým nápisom na zadných dverách: "A čo ak Ježiš naozaj existuje?" Keby som toto nepísal ja, tak tvrdím, že autor fabuluje a robí výlet zaujímavejším, ako je. Ale toto je naozajstné road movie!

Nenápadne sme sa z kysucko - oravského pohraničia dostali cez Považie, Turiec a Liptov až na Spiš, čím sa definitívne odliepame zo západných hraníc a smerujeme k najviac zaujímavým métam tripu.


Navečer sme teda došli do Čingova v Slovenskom raji, ale keďže toto je pozitívny blog, tak to skrátim, kemping Tatran, ktorý tu má byť, vlastne nie je. Ale možno, keď ho opravia, tak bude. Ale keďže je všetko naokolo tourists welcome, nikoho to netrápi a nasmerujú vás namiesto toho do akejsi kempovacej lúky Ihla. To bolo na mňa veľa a odpikoval som, že idem odtiaľto do prdky, ale Tomášovský výhľad som si nechcel dať újsť, tak som si to rozmyslel a keďže oni sú tu v Slovenskom raji takí tourists welcome, veď aj cenník za vstup do lesa majú vycapený (pre skupiny zľava), spýtal som sa v takom hotelíku, že či nás neprichýlia. Ale áno, miesta máme dosť! (Však je vrchol sezóny, dodal som si pre seba ja). Možno to bol trest (ten zmiznutý kemp) za to, že som zmenil trasu a vpálil som do Čingova namiesto do plánovaných Dediniek - Mlyniek - Palcmanskej Maše. Ale toto je oveľa lepší východiskový bod a menšia zachádzka.

Takže po čase spíme v naozajstných posteliach, ja píšem za naozajstným stolom a hlavne nabíjame všetky naše batérie - foťáky, kamera, telefóny, iPad, zubná kefka i pumpa na matrace sa tešia zo životodárnej enegie. A sprcha bez žetónikov! A raňajky vo forme švédskych stolov, ale o nich až zajtra.

 

Deň štvrtý - Nevzdávame sa a znova Diery a ďalšie trojmedzie a lokomotíva k tomu

Píšem tieto riadky pre vás vždy v noci, keď všetci, okrem zopár skalných kempistov hrajúcich kanastu, už spia, a tak som, pod vplyvom luny asi, včera zabudol napísať, že už viem, čo presne znamená řčení "zachrániť si riť": som si ju včera pri zostupe z Veľkého Rozsutca naozaj zachránil, keď som spadol a spadol som rovno na paličku, čo mi do toho času slúžila ako podpera, čo pomáha pri vzostupe / zostupe, ale to už je iba spomienka, lebo po tom, ako som sa zrúbal išla do palicového neba, lebo sa obetovala za moju bezpečnosť a stlmila pád, takže skončila ako pravouholníková palica. Lepšie ako ľavouholníková, ale tak či tak, je už v odpadkovom koši. Hádam po ceste natrafíme na nejaký športový obchod s výpredajmi, kde nájdem jej dôstojnú náhradu.

Improvizácia je naše hlavné motto a asi aj cieľ: dnes bolo zase všetko inak. Včerajšiu frustráciu z toho, že nás ojebabrali turistické značky sme si vyliečili tým, že sme do plánu zaradili naviac ešte Dolné a Nové diery, takže sme sa vrátili na včerajšie miesto činu, ale iné parkovisko, nebola žiadna sranda, iba 2 eurá sa zopakovali, a z Bieleho Potoka sme si dali taký školský výlet, tam, hore, dole a na kofolu a ďalej. Krásne tam je.

Matej dostal za vernosť a poslušnosť jazdu na poníkovi za euro, slečna podnikateľka ho previedla tam i späť, to bolo v cene. Asi minúta. Alebo dve, nech som pozitívny. Fotenie bolo s malým komentárom, ale však sme nekŕmili ani nehladkali, lebo to zakazovali cedule na stromoch.

Po ceste ma potešil takýto pekný obraz, pri ktorom som si pomyslel, že každý raz môže nájsť svoje korene. Aspoň symbolicky, ale lepšie naozaj.

Samozrejme, časová strata sa nedá dohnať a tak fičíme ďalej, a to do plánovaného Múzea kysuckej dediny a na Lesnú úvraťovú železnicu do Vychylovky. Vďaka turistickému autobusu z Vukovaru nie je kde parkovať, a tak parkujeme pri skvoste kresťanskej kreativity a vydávame sa na krátku púť k pokladnici tohto skanzenu.

Mali sme šťastie, lebo kvôli busu z Vukovaru bola mimoriadna jazda vláčika a nemuseli sme 45 minút čakať na regulérnu jazdu, ale to sme zistili iba náhodou, lebo sme sa snažili točiť analógový film na 8 mm kameru, aby sme ukázali, že aj my, rovnako ako tí, čo točili prvé fimové zábery na svete, vieme natočiť parný vlak, čo prichádza do stanice. Im ale, asi, fungovali tie kamery. Tými našimi som si nie celkom istý. Vláčik je parádička a keďže dnes je víkend, jazdí naozajstná parná lokomotíva a nie nejaká traktorová imitácia. Sadzí sme mali plné oči i šaty, ale vďaka za ne, bolo to také autentické. Žiaľ, jedna pani z Vukovaru si pri vystupovaní z vagóna zlomila nohu, takže Falck, záchranná a. s., si mohla zaevidovať ďalší výjazd a vyriešiť túto prekérnu situáciu. Trochu ma zamrazilo, či som nenadával na ten autobus, pre ktorý sa nedalo zaparkovať, príliš, a že či moja kliatba sa takto neprejavila, ale hádam to takto nefunguje.

Potom sme sa nechali viesť sprievodkyňou vo veku mladšieho školského dorastu po kysuckej dedine, ukázala nám ktorý je ktorý dom a prečo, naozaj pekný skanzen, ale pochopiteľne veci nedotiahnuté a slečna brigádnička bola toho dobrý príklad.

Ja som sa veľmi potešil z domu, kde bol motív narodenie aj smrť, v jednej izbe pili na narodenie dieťaťa a hneď vo vedľajšej zapíjali žiaľ zo smrti blízkeho. Koľké to šťastie na jednom mieste. Kurátor expozície mal zmysel pre gradáciu deja.

Smiešne bolo to, že sme obedovali v budove, ktorá bola presťahovaná krčma z Korne a to pozorný čitateľ tohto blogu vie, že to je tá nádejná obec, kde sme predvčerom obdivovali prameň slovenskej ropy. Z kysuckej dediny sme sa vrútili do naozajstnej kysuckej dediny (či mestečko to je?) Stará Bystrica, aby sme včlenili do programu ďalší navyše bod - originálny slovenský orloj. Pekné to je, chvíľu sme to obdivovali, ale potom som trocha spozornel, že prečo je pri dnešnom dátume červená hviezdička. Tajomstvo odhalila infotabuľa, neviem, koľko eurofondov stála, kde bolo vysvetlené, že hviezdičky označujú dôležité dátumy a sviatky. Za toho boha som si nevedel spomenúť, že čo sa tak asi dnes prihodilo, keď to má hviezdičku. Predčasné SNP? Deň matiek a otcov a detí? Príchod Chucka Norisa na územie horného Uhorska? Ježiš, ani neviem ako sa Chuck Noris píše správne... Dve r? Druhá infotabuľa, podobná prvej, priniesla odpoveď: dnes je Deň Matice slovenskej (Dobre tam mám tie veľké písmená? Moja učiteľka na gymnáziu hovorila veľké písmeny, tak neviem.) Nedal som si pokaziť náladu, však pozitívne putovanie, nie? A objednal som nám kávu a čaj a trocha minerálky, kým sme čakali na spektakulárne cinkanie a promenádu siedmich drevených sošiek (šesť ďalších, kamenných, je tam vystavených permanentne, netreba čakať, sú to najväčšie (asi) osobnosti našej histórie, len ma mätie, že tam nie je vyhradené nejaké miesto pre jedného ďalšieho, či dvoch, dorobia to ešte?). Namiesto toho doniesli prémiovú značku Rioba. Kubov úžasný čaj Rioba z ďalekej Ázie za 2 eurá, podnikáme, no nie? Možno bol príplatok za Deň Matice slovenskej.

A potom prekvapenie pre všetkých čitateľov tohto blogu: hecli sme sa a povedali sme si, že tie hraničné trojbody, trojhraničné body alebo trojmedzia nenecháme na pokoji a dáme ďalší. Tušíte? Jasné, Slovensko - Česko - Poľské trojmedzie to bolo. Vôbec nebolo v pláne, kým sme ho našli, bol som na pokraji nervového kolapsu, lebo v Čiernom boli akési hody a bratislavská audina s našou posádkou išla priamo popri strelniciach, autíčkach s anténkami, čo sa cez ne čerpá elektrika (tak mi to vysvetľovali rodičia dávno, keď som na také nemohol ísť) a museli sme zastať, aby nám retiazkový kolotoč nerozbil okno, ale dobrovoľný hasič s palacinkárom v ruke kýval, že nech ideme, tak sme išli. Neopľuli nás, ale asi mali dosť veľkú chuť. Veď sme rušili na obecnej ceste ľudovú (hádam nie i sociálnodemokratickú) zábavu. So sklopenými ušami som nepočul, či hrali Senzus alebo Desmod, ale všimol som si, že cukrová vata sa predáva malá, veľká a XXXL.

Znova vidíme to, ako sa ktorá krajina stavia ku svojej štátnosti, jediná neoznačená cesta vedie zo Slovenska, iné krajiny vedú k tomuto bodu turistické značky. I keď (zrejme) dobrovoľní označovači zo Slovenska sa snažili v minulosti asi, veď aha (tu odboč z modrej a nejako sa tam dostaneš):

Dnešný stav je taký, že značenie (zrejme) dobrovoľní vandali zničili (Prečo asi? Kam sa to trepali, aby robili zle?). Našli sme nakoniec, čo sme hľadali a to vo mne vyvolalo túžbu, že počas našej cesty ich nájdeme všetky. Kremenec na severovýchode máme v pláne, ale juhovýchod bude ešte veľká výzva. Tak uvidíme, posnažíme sa. Aspoň uvidím Čiernu nad Tisou a zistím, či ešte existuje, keď sme sa o nej toľko učili a budeme ťahať tie kolajnice ďalej cez našu Little Big Country, s. r. o.

Nateraz je to tretí z piatich bodov, je tam pekne, každá krajina má svoj obelisk a samotný geografický styk hraníc je v potoku bez vody a bez prístupu. Nejako sme sa tam ale zošplhali a tak sme si znova mohli zatancovať krížom - krážom cez tri krajiny, dokolečka dokola. S radosťou o to väčšou, pretože v rieke (Dyje, Morava) na tom poslednom trojbode, sa to nedalo.

Dnes sme dali 145 km a od začiatku ciest sme prešli 690. Zajtra vymodlený Matejkov deň s akvaparkom a presun do Slovenského raja. Konečne sa odstrelíme z tohto nášho základného tábora a utáboríme sa nakrátko azda na Čingove.

Just stay tuned a tešte sa spolu s nami, ako dobre nám to ide a spoznávajte s nami našu krajinu. Ďakujeme za podporné sms a maily a facebooky, čo nám chodia. Tešíme sa, že máme toľko priaznivcov!

PS: Blogovanie v poľných podmienkach je síce cool, ale nie je to celkom easy a som rád, že iPad to ako - tak zvláda. Síce na to potrebuješ zvlášť soft (blogsy sa volá ten môj) a camera connection kit, aby si vedel stiahnúť fotky z naozajstného foťáku a nejako ich aj upraviť (ja ich už ale neupravujem, šak autenticky, ne?), ale s externou klávesnicou to celkom ide. Napriek tomu som našiel v postoch zopár chýb, ale nebudem ich nateraz opravovať, internetová konektivita je tu vzácnosť, tak potom, keď budem doma, to dám do poriadku, OK?