Deň siedmy - Konečne medzi Rusínmi a dychberúce kultúrne zážitky v Bardejovských Kúpeľoch

Čím dlhšie sme na cestách, tým som odvážnejší: nechal som si v spoločných umývarkách nabíjať baterku do fotáku a bez dozoru vydržala celé tri hodiny, nikto si ju nepotreboval privlastniť. A ja som stále taký, že nedôverujem ľuďom.

Nedôverujem ani počasiu, lebo to, čo sa dialo túto noc... Veterná búrka taká, že o tretej v noci som išiel radšej zvesiť sušiace sa prádlo, aby som trenky nehľadal ráno v Dunajci. Ale nevadilo, aj tak som potreboval cikať a to bol dobrý dôvod na to, aby som sa vymotal z nemožného spacáka a vykotúľal sa zo stanu. Pre koho to robia také maličké dvierka?

Nič nám neodfúklo, ani nábytok, čo sme nechali porozostavovaný po večernom pikniku s plechovkami piva a poslednou Colou z lokálneho obchodu, kde sa nezaťažujú iným tovarom, ako alkoholom pre pocestných z Poľskej ľudovej republiky, a tak po krutom vstávaní, kde už slnko pražilo o siedmej ako v pekle, takže vstávanie bola jediná možnosť, ako prežiť, sme začali deň kávičkou a čajom a pozorovaní Dunajca a nasratých susedov s deťmi. Prišlo moravské dieťa a zvestovalo nám, že oni sú každý deň v inom kempe. Poľutovali sme ho, lebo my nie. Zbalili sme a išli sme na dnešný lov mét.

Začali sme restami zo včerajška a ostentatívne, ako sme sľúbil - po vlastných nohách - sme navštívili Poľsko mostom cez rieku Dunajec. Dnes je už most, nedávno bol iba oficiálny brod, ale však sme v 21. storočí, tak na prevoz (vlastne prenos, lebo je to iba pre peších) alkoholu máme most (asi) z eurofondov. Pani oproti vliekla kartón mlieka, asi je v Poľsku dužo lacné. Každopádne, v Poľsku sme už počas tohto tripu boli - na trojmedzí CZ/PL/SK, ale toto bolo také krajšie, podobne ako sme boli v Česku najprv na trojbode AT/CZ/SK a potom na Veľkej Javorine pre parádu. Podobne to chceme zvládnuť i s Ukrajinou a Maďarskom (hraničný trojbod, ako aj prechod cez hranicu - čiaru). V Rakúsku som to symbolicky spravil, keď som kúsok od toho Jahrndorfu prekročil hranicu, keď som Matejovi vyberal z kufra autonabíjačku na iPad.

Potom sme už fičali smerom na Vyšné Ružbachy, kde sme mali na pláne okúpať sa v traertínovom kráteri. Dve veci: v kráteri je nečakane voda studená a nie horúca, ako som si myslel a potom - kúpanie zabíja:

Ale ako travertínová okrasa je to ozaj fascinujúce, menej už kúpele, ktoré, ako iné podobné kúpele (napr. Korytnica) žijú z podstaty a nie z novonalievaných peňazí. Veľmi depresívne, ale toto je pozitívny blog, takže abstrahujem od takých dojmov a prikladám obrázok.

V Ružbachoch sa zastavujeme na sochárskej lúke. Európsky unikát a prekvapivo je k nemu označená odbočka, takže sa nemusíme pýtať. Na mieste už ale žiadne informácie nečakajte. Máme však naštudované: každoročne tu býva sochárske sympózium a to nepretržite od roku 1964 (tento údaj ešte musím overiť v knihe, nemám ju tu poruke, tak si trocha vymýšľam) a na lúke sú desiatky sôch, ktoré pochádzajú z tejto činnosti.

Výtvarné umenie mi je takmer také vzdialené, ako baletné, to však nič nemení na veci, že je to neuveriteľne karmické miesto a tak tam chvíľu ostávame a nasávame atmosféru skoncentrovaného umenia, prírody, pokoja a keksov Lu Tuc.

Po tejto krátkej zachádzke sa vraciame a cez Starú Ľubovňu, kde sa zastavujeme v miestnom (opäť) Lidli doplniť zásoby pitia a tortilla chipsov a upečeného pre nás smerujeme ďalej až do Bardejova. Inak - Lidl - na plti sme sa dozvedeli, že v reklame naň sú Tri koruny, masív, popod ktorý sa valí Dunajec, tak neviem, reklamy nepoznám. Ale celkom vtipné, že to pltník považuje za dôležitú informáciu. Tak aby som nezaostal, dopĺňam, že sa dá natočiť aj reklama s Ľubovnianskym hradom, veď aha:

Ale naozaj, ako míňame jednotlivé mestá a mestečká, Lidle sú vždy jasne viditeľné miesta v nich, ako kedysi kostol. Keď sa pýtaš na cestu, tak možná odpoveď je, že pri Lidli doprava a potom okolo Tesca. Azda sa to raz zmení.

V Paveči tachometer odkrútil prvú tisícku našej cesty. Po dnešku to bude 1057 km, za dnešok príjemných 118.

Prichádzame do Bardejova, kde budeme dnes spať, ale nezastavujeme sa a pokračujeme až do Bardejovských kúpeľov. Tešíme sa, že sme zbadali pútač na zmrzlinu za 25 centov, lebo je to ďalší rekord na našej ceste, myslel som, že 30 centovú v Čachticiach neprekoná nikto. Ak sa posunieme ešte trocha na východ, možno bude aj za korunu, ako si to pamätám z detstva. Ako klesá cena zmrzliny, tak stúpa cena pakrovného, tieto mestá sa rozhodli, že turisti sú dobrí na dopĺňanie deficitu v rozpočte a preto cedule o výške parkovného sú jediná poriadne zrekonštruovaná časť mesta. Parkuje sa na štrku alebo tráve. V Bardejove je miestny poplatok z ubytovania jedno euro na osobu a noc, čo je celkom hlína. Ale nevadí, turistov je tu ukrutne málo, takže chamtivci si neprídu na svoje.

Parkujeme v Bardejovských Kúpeľoch a ideme hľadať najstarší skanzen na Slovensku - Múzeum ľudovej architektúry v Bardejove. Jasné, navigácia žiadna, ale aspoň sa môžeme porozprávať so slečnou v nefalšovanej cudzoreči. Nájdeme, ako doteraz všetko, a nechávame sa unášať históriou a zručnosťou našich predkov.

Veľmi pekné, dva drevené kostolíky, technické pamiatky, obydlia, naozajstná dedina. Foťák za euro 50, kamera za tri.

Keď sme už v kúpeľoch, lebo múzeum je v ich areáli, nenecháme si újsť príležitosť popozerať sa, ako to v takých Bardejovských Kúpeľoch funguje v roku 2012. Zrejme rovnako ako v roku 1973 a aj 1965. Meno tohto blogu je tam vytesané na každom kúpeľnom dome a neodpustil som si tieto retro fotky:

Poradie jazykových verzií na tej tabuľke je pozoruhodné. Ale dostala ma možnosť kúpiť si home made, ešte teplé, kúpeľné oblátky rôznych chutí a piť dosýtosti z iks prameňov, jeden vajcovejší a železnejší ako druhý. Poznanie: ak zaplatíš parkovné a máš trpezlivosť čakať do 16:30 kým pramene odomknú, piješ vodu zadarmo.

Potom sme narazili na umelecké predstavenie a to už bol definitívny návrat do histórie. Ľudia tľapkali, ale chápem, okrem Nového času a kina Žriedlo si tu asi veľa inej zábavy neužijú. V kaviarni beží v telke TA3 a z rádia hučí Expres (alebo Europa 2?). Ale majú akciu presso a Cola, čo Matej využíva a Colu zabavuje.

Keď už máme dosť kultúry odoberáme sa do Bardejova, hľadáme náš penzión kúsok od stanice a od centra, skladáme sa, pani už bola v robote, rýchlo sa prezliekame do mestských šiat a ideme pozrieť ten zázrak UNESCO - historické centrum Bardejova.

V skratke: je tam mŕtvo. Zmätení turisti skúšajú násť nejaké informácie alebo plánik, TIK je zavretý, však je sedem hodín. Očakávané terasky kaviarní a reštík na námestí sa nekonajú, ale obchod Farby - laky tam je. Sme hladní a nachádzame reštiku, čo má vonku tri stolíky, ale kým špekulujeme, tak nám jediný voľný stolík obsadia zahraniční. Tak hovoríme čašníkovi, že sa vrátim, že si pozrieme mesto a že do kedy majú otvorené. Že do ôsmej. Ach. Nočný život sa nekoná. O 19:45 sa vraciame a prekvapivo dostávame možnosť dať si jedlo, konečne ústretový prístup a ani pred deviatou nás nikto nevyháňa.

Centrum je pekné, malé, hradby sú také historické, že niektoré ešte nie sú vybudované, tak stavajú nové. Bazilika minor sa zatvára o 16:00, takže nič. Tourists welcome, tradične. Katov dom stojí, aj fortifikácia a barbakany sú tak, ako píšu v knižke.

Odoberáme sa z večere a v kostole počujeme hudbu: tajne sa vplížime dnu a máme šťastie, lebo stíhame poslednú pesničku, ktorú hrá organista pri príležitosti organových dní, ktoré práve prebiehajú. A ešte i prídavok. Ale je to šanca vidieť baziliku aj po 16. hodine, čo považujeme za odmenu za doterajšie krivdy. Výzdoba je úžasná a my spokojní odchádzame spať a písať tieto riadky.