Deň desiaty - Zo Šíravy cez gitary a Ukrajinu až do Márie

Zobúdzame sa ráno v akomsi kempe na akejsi kedysi známej Zemplínskej Šírave. Vlastne nezobúdzame sa... pretože sme vôbec nespali. Poznanie, že tam kempy nie sú na spanie, tam sú na zábavu, prichádza neskoro a pri plánovaní našej route som o tejto fíčure nevedel. Ak chcete tancovať na hrejivé tóny od miestnych umelcov, nech sa páči, ale ak plánujete v noci spať, nechoďte tam. Viac už o tom nepíšem, lebo to má byť pozitívny blog, a aj je, a tak si iba beriem poučenie z nápisov na šíravských toaletách: Čistota záchoda je vizitka národa. Viac trefné to ani nemohlo byť. Sme naozaj späť v budúcnosti.

Ale dobre mi tak: mal som spozornieť už večer, keď som objednával nejaké pitie a frankovku a barman (čítaj "bufetár, podnikateľ v gastronómii") sa ma spýtal, či bielu alebo červenú.

Deti sa formálne idú kúpať do slovenského mora, ešte aj to počasie sa zhulilo, takže ani to sa nedá a hneď ako vylezú z vody, zaliezajú do spacákov, Matej si vydobyje langoš a poriadne po dovolenkársky, ako jeho otec pred tridsiatimi rokmi, si ho vychutná. Dávame si kávu za zvukov krovinorezov či ako sa volajú tie vrčiace kosačky. Je čisto, odpadkové vrecia vynášali medzi stanmi na traktore o siedmej. Ráno.

Nemám pokazenú náladu, lebo viem, že o chvíľu nás čaká jeden z vrcholov našej cesty Napriek Slovenskom - súkromné múzeum gitár v Sobranciach.

Toto bola pre mňa méta typu must. O múzeu som počúval od jeho založenia a dlho som sa tam túžil dostať, ale vždy to bolo nejako na konci sveta, a keď som sa občas dostal na východ, nebol na to čas. Potom som zachytil správu, že zakladateľ - Janči Ferko - zomrel a som sa trocha aj obával o budúcnosť múzea. Pri plánovaní tejto našej cesty som napísal na e-mail z webu, že či môžeme vôbec prísť. Odpovedal mi veľmi ochotný syn Jančiho, ktorý sa teraz vo voľnom čase o múzeum stará a už z tej odpovede bolo jasné, že je to skvelý chlapík. Tešil som sa, že ho spoznám osobne. Bolo to presne tak: človek zapálený pre vec, pre ktorého je jeho koníček a to, aby pokračoval v tom, čo jeho otec začal, úžasne dôležité a obetuje tomu naozaj veľa. Je málo takých ľudí, ktorí robia veci nezištne, nerečnia o tom hlúposti, ale jednoducho idú svojou cestou, ktorej veria a vedia, že to čo robia, je správne. Klobúk dole.

Múzeum je famózne. Síce prebieha rekonštrukcia, či skôr budovanie nových expozícií, na podstate to ale nič nemení: zbierka asi tisíc gitár a halda rôzneho dobového materiálu je dychberúca.

Dostali sme sa aj do tajnej komnaty (obrázok vyššie) a videli sme, koľko práce ešte čaká na pána Ferka. Nudiť sa isto nebude. A potom sme uzavreli tajnú dohodu, ale tá je zatiaľ taká tajná, že ju nemôžem sem napísať. A potom ešte toto: keby ste chceli a vedeli tomuto múzeu pomôcť, ohláste sa mi (alebo aj priamo múzeu) a určite bude ako. Pán Ferko, ešte raz veľká vďaka za váš čas, čo ste nám venovali a držíme palce, aby sa vám podarilo realizovať vaše plány, o ktorých ste nám hovorili a ktoré sme aj videli v projektoch. Váš otec by bol na vás určite veľmi pyšný!

Pri plánovaní našej route som celkom zabudol, že sme kúsok od Morského oka, ale smerovníky na cestách v okolí Sobraniec mi to pripomenuli a preto sme operatívne návštevu tohoto miesta zaradili do programu.

Je to krásne miesto s príjemnou atmosférou a s možnosťami, ako si užiť pár hodín nenáročnou prechádzkou lesom okolo jazera s obtiažnosťou lesoparku, pozerať iba tak na vodu, rozmýšľať a meditovať. Bolo tam málo ľudí, možno preto to bolo ešte viac fajn.

Potom sme do navigácie dali takú srandu: Pavlovce nad Uhom. Lentilkovo, možno ste o ňom počuli. Ale podstata našej cesty cez túto dedinu je trochu iná ako nafotiť najfarebnejšie domy na Slovensku (údajne), veď sme ich ani nefotili, iba sme tadiať prefrčali a urobili fotku tabule, aby bol dôkaz. A pár zainteresovaných bude vedieť, že prečo sme urobili takýto oblúčik na našej ceste. Také veľkonočné vajíčko, či ako to tí programátori nazývajú, keď skryjú nejaký fór do zdrojového kódu softu, ktorý píšu.

Nebola to nijaká zachádzka, lebo náš ďalší cieľ bol ako z filmu: Veľké Slemence. Smutný príbeh novodobej histórie, keď osloboditelia za odmenu, že oslobodili, zničili jednu dedinu a rozťali ju na dve polovice. Jedna - azda šťastnejšia - ostala na území Československa (dnes Slovensko), druhá pripadla Sovietskemu zväzu (dnes Ukrajina). Nebudem tu rozoberať historické konotácie, veľa objasní film Hranica, kde sa cez príbehy ľudí dozvedáme, čo to celé vlastne znamená. Áno, tento film bol pre mňa inšpirácia k tomu, aby som nás priviedol až sem, do zeme - nezeme, kde sa stali také neuveriteľné veci a čo je ešte viac neuveriteľné, aj dnes je toto miesto akoby počarované.

Prichádzame teda do Veľkých Slemeniec a pripravujeme sa, že opustíme Európsku úniu. Z filmu som pripravený na bizarnosť, ale po zaparkovaní na miestnom parkovisku, kde mi parking chlapík hovorí, že platím jeden euro a potom na mňa neskôr kričí, že osem, začínam tušiť veľký príbeh. Osem nebola cena parkovania, ale znak toho, že hranica je otvorená do ôsmej. Vie, prečo mi to, dobrák, hovorí.

Ideme na to, zhromažďujeme pasy, berieme iba foťák a kameru, aby prehliadka bola rýchla a bezbolestná a blížime sa k hranici, ktorá je priechodná iba pre peších. Zapadá to do nášho plánu, pešo prejsť do všetkých susediacich štátov. Doteraz to bolo kakavko, Schengen, boli sme už v Rakúsku, Česku, Poľsku, ale toto je iné кофе. Poznám to tu z filmu. Je to absolútna emócia, keď vidíš plot EÚ, ktorý vedie v záhrade posledného slovenského domu. Aj s kamerami, aj s plotom.

Hranica. Slovenská polícia sa pýta, prečo tam ideme. Chceme to tam vidieť. Tam nie je čo vidieť, je odpoveď, ale berú si pasy, skontrolujú ich a slušne nás posielajú na druhú stranu. Rovnaké otázky od ukrajinského policajta, rovnaké odpovede. Sme za divných, tam sa predsa chodí kupovať a teraz je všetko už zavreté. Nechceme kupovať, naozaj, iba pozrieť a prekročiť hranicu a o chvíľu sa vrátiť. Dostávame opečiatkované pasy a posiela nás, nech teda ideme pozerať. Obďaleč stojí ukrajinský colník (митник), nič nehovorí a my teda ideme ďalej. Spravili sme chybu, ktorú ohodnotil na 170 eur. Keď sme boli meter od neho, zakričal, že kam ideme a nech sa vrátime. Vrátili sme sa. Že či vieme čítať. Trocha vieme. Tak prečo nerešpektujeme príkazy a ukazuje tabuľky v ukrajinčine, kde stojí, že Začiatok colného priestoru a Koniec colného priestoru. A stále dokola, išli sme bez colného prejednania, on tam nie je na parádu ako nábytok (меблі), spočiatku som myslel, že to je také veselé doberanie sa, ale on to tak nebral, tu nie sú žarty, netreba sa usmievať, urobili ste chybu, budete platiť. Dajte pasy. Dali sme. Prevážame niečo? Nie, iba foťák a kameru. Načo? Chceme pofotiť druhú stranu hranice. To sa nedá, to je zakázané. Začal som pochybovať, či sme to trocha s našimi cieľmi byť všade neprehnali, ale potom sa zase začínam tešiť, lebo deti aspoň vidia a majú dôkaz, že ocko si nevymýšľa, keď hovorí, aká hodnota je to, kde a ako žijú a že ako vyzerali hranice. Napokon sa nejako s colníkom začneme rozprávať, pre neho sa táto epizóda končí a vracia nám pasy a napomína nás, že poslednýkrát sme niečo takéto urobili. Sľubujeme, ani to nebolo ťažké. Nemyslím, že ešte budem mať cestu okolo.

Sme pešo na Ukrajine. Už to je celkom zázrak, je to jediné miesto medzi Slovenskom a Ukrajinou, kde sa to dá. Dedina sa volá Malé Slemence. Vyzerá celkom inak, ako Veľké, k domom sú pristavané obchodné priedomia so slovenskými nápismi a vidno, že život sa tam po vybudovaní tejto hranice pred pár rokmi celkom zmenil. Pôvodný zámer bol, že sa budú stretávať rodiny, ktoré boli umelo nakreslenou čiarou na mape roztrhnuté, výsledok je, žiaľ, celkom iný. Uvedomujeme si, že je tu o hodinu viac, ale hodinky si neprestavujeme, nemá to byť úplná groteska.

Otáčame sa asi po sto metroch. Z hranice na nás vidí slovenská aj ukrajinská stráž. Vraciame sa na hranicu, nášho známeho ukrajinského mitnika sa pýtam, či si môžem odfotiť hranicu z ukrajinskej strany; dobre, že som sa spýtal, mám o prúser menej, nemôžem, rešpektujem, prehodíme ešte zopár slov, už nie je prísny ani nasratý, že či sa nám páčilo, my že OK, poznáme z filmu, ešte raz sa ospravedlňujeme za nepríjemnosť, čo sme spôsobili pobehovaním po hranici, už budeme nabudúce vedieť. Iní Ukrajinci si berú naše pasy, niekde ich evidujú, pýtajú sa, kde sme boli, Woody Allen by si to vychutnal, ale už žiadne problémy, vracajú nám pasy a ideme k Slovákom. Vysvetľujeme cestu okolo Slovenska, trojhraničné body, prekračovanie hraníc, prikyvujú, ale myslia si asi svoje. Čo privážate z Ukrajiny? Nič, veď ste nás videli, išli sme tuto po ulici, cvakli tri obrázky, otočili sme sa a sme tu. Ukážte tašky! Dohrám túto hru do konca a otváram fotoruksak, kde naozaj nie sú cigarety ani alkohol, veď oni to vedia, ale je to príkaz a ten sa musí rešpektovať. Prehodíme zopár slov o živote na hranici, pýtam sa, či si od nich môžem odfotiť tie hraničné kamene a ten plot v záhrade, je to práve vhodné miesto na fotku, nie, nemôžem, v colnom pásme sa nesmie fotiť, keď opustíme colné pásmo môžem si fotiť koľko chcem a tak nechám foťák v ruksaku a sme opäť v Únii. S obavami, či nerobím niečo zlé fotím z diaľky hranicu. Deti mlčia. Tento bod programu sa im nepáčil...

Sadáme do auta a pokračujeme do Márie. Deti sa na tomto zvrate smejú, ale je to iba názov autokempingu, kde plánujeme prespať. Dorazíme tam a nachádzame asi prvý autokemping, kde sa nedá stanovať pri aute. Váhame, či tam zostať, ale je už tma a nemáme alternatívy. Pozerám do mapy a nachádzam niečo, kde sa dá tušiť nejaké bývanie, ideme tam a po dvadsiatich kilometroch hľadania sa vraciame. Ideme teda na kempovaciu lúku a bez auta hľadáme miesto na postavenie stanu. Nie je to problém. Dnešnú noc sme tu jediný stan. Rozmýšľam, či na dnes už nebolo tých dobrodružstiev dosť. Máme za sebou 1622 km, dnes sme zvládli pekných 195.