Deň druhý - Cez Čachtice do Terchovej

Ničomu neverte: keď píšu, že hrad je uzavretý, tak sa nevzdávajte. Však robotníci povedali, že šak tam neni čo videť, šak sú tam iba ruiny a nejako sme sa aspoň trocha prepašovali a videli Čachtický hrad. Tourists welcome, desaťkrát toto vidíš po ceste. Ale inojazyční návštevníci a my sme išli neochvejne ďalej.

A dobre sme spravili, nebolo to síce optimálne, ale nemuseli sme návštevu hradu Čachtice vyškrtnúť z route planu, dotkli sme sa Báthoryčkinho domu, niečo pofotili a pokračovali v našej trase tak, aby sme mohli pre nedostatok času škrtnúť Beckov, ktorý vďaka prerfektnému time managementu je tiež uzavretý (Little Big Country welkomes everybody everywhere, vtipné, keď na D1 dve hnedé tabule nás posielajú doľava na zavreté Čachtice a doprava na zavretý Beckov, shit happens) a tiež Trenčín, ale však to máme z Bratislavy na jeden upršaný víkend niekedy v najbližšom desaťročí, takže žiadna škoda. A to všetko preto, lebo sme sa nechali zlanáriť ku kamarátom na chalupu v Hrachovišti a ešte sme to nevedeli nájsť, lebo sme neboli dosť smelí a 50 metrov pred chalupou sa nám zdalo, že tu to predsa nemôže byť. Bolo, ale bolo veľmi fajn, mali aj kávu aj WiFi, sprchu sme nepotrebovali.

Z Čachtíc - hrad do Čachtice - centrum na obed s čapovaným nealkom Bažantom narazeným špeciálne pre mňa, lebo šak došlo. Pomýlil som si belehradský rezeň s čiernohorským a ulakomil som sa na meníčko, ale keďže v Belehrade nepoznajú také jedlo a v Montenegre tiež nie, je to jedno, a stálo to 2,80. Zmrzlina za 0,30 v príjemnej cukrárni na námestí.

Dopijeme naše presso, poďakujeme a presúvame sa do Parku miniatúr Slovenska v Podolí. Trocha veľa peňazí za málo muziky, ale pekný nápad a držíme palce. Oceňujem otázku slečny, čo nás zinkasovala rodinným vstupným za 6 eur, že robia anketu, ako sme sa o nich dozvedeli. Mimochodom, z českej knihy o tom vieme. Agentúra, čo vymyslela Little Big Country pozná zatiaľ iba Tatry a podobne nenájditeľné miniatúry.

Konečne návrat na dialnicu, Matejko konečne mohol pozerať film z posledného windows počítača v našej domácnosti, taký ten Asus maličký, Kubo mu chcel pustiť Pána Včielku, či čo, ale windows drbol, takže Kubo lovil nejaké riešenia, nadával a potom to okolo Zamaroviec vzdal. Matej bol nasratý. Ale ja som mohol ďalej šoférovať, počúvať, že mali sme si zobrať Mac a podobné kydy, ale nezabudol som odbočiť do Bytče, lebo sme sa chceli dostať tam, kde sa začína záchrana našej ekonomiky. Dobre bude, nebojte sa. Smer, s.r.o., otvorí ťažbu hneď, ako dotrhá papiere o pokazenom rozpočte.

Ale sranda tam bola, našli sme prameň ropy v Korni, smrdelo to tam ako si z detstva pamätám na prievidzskej čerpačke Moštenica - naozaj po nafte (asi to mal byť smrad ropy, ale to neviem, ako smrdí). Chceli sme aj niečo vyťažiť, Matejko by aj vzácnu plechovku od Coly, ktorú vláčime, na tento účel daroval, ale báli sme sa, že sa nám zapáli auto. Ale nabudúce prídeme pripravení!

Už nás presuny otravujú, ale hecneme sa a smerujeme cez Turzovku a Čadcu a náhodou narazíme na toto:

Nuž, tak to je, prosím pekne, staničný domček vedľa stanice Staškov - a vzdelaní vedia, že sa tam narodil ten, čo povedal, že "je to sladké ako hovno z nutrie" (činžáno?). Áno, rodný dom Jozefa Krónera. Aj so včelínom, takže Matej sa rozhodol, že keď sa vrátime, začne chovať včely, ktorých sa dnes panicky bojí, ale... Detský mozog.

Cesta sa ťahala ako sopeľ, najdlhšie dediny na svete sú na Kysuciach určite. Ale nakoniec sme našli to, čo sme hľadali a to, čo nás sklamalo - kamenné gule v Megonkách (niekde píšu mäkké ň, tak neviem). Gule tam nejaké sú, ale napočítali sme štyri a to sme za gule považovali všetko, čo nebolo hranaté. Boli tam na infopaneli obrázky, že také sú iba v Amerike, neviem kde inde a ešte niekde. Ale tam si ich zrejme občania nepobrali do svojich útulných záhradok, aby mali ich pekné, najkrajšie a najväčšie, asi tak, aké sú kysucké domy.

Prvýkrát na našom tripe som konečne za volantom zúril, keď sme zle odbočili ku kempu v Belej, ktorý nie je v Belej, ale trocha inde. Hnev som spláchol becherovkou a vysneným vyprážaným syrom, lebo to bolo jediné, čo tam mali v bufete, čo vyzeralo dôveryhodne (riskol som i tatárku) a deti mali párky s hranolkami, lebo pečivo neni. Cítil som sa ako dobrý nemecký rodič, tak som im na to buchol ešte i ketschap.

Dnes sme improvizovali, azda ešte viac ako včera, ale zdá sa, že sme ušetrili jeden deň, ale už dnes viem, na čo ho miniem. Azda. Zajtra sme zmenili program a ideme pozrieť tie Diery od prvého podnikateľa Slovenska Jánošíka. Symbolické. Ostali po ňom diery, tak ako ostanú po tých, ktorým je prvým demokratickým vzorom.

Bolo to za 240 kilometrov, odliepame sa konečne od českej hranice a smerujeme na východ. Hlavná sranda ešte iba bude!

Prajeme dobrú noc z kysucko - oravskej hranice.

Deň prvý - Dva trojbody a po hranici s Českom až do Starej Turej

Tak sme sa dočkali a dnes sme vyrazili na dlho očakávanú cestu Späť do budúcnosti - Napriek Naprieč Slovenskom. A ja začínam na iPade v poľnej kancelárii neďaleko Starej Turej písať prvé riadky tohto cestovateľského blogu. Uf, nechce sa mi veru, dnešok sme trocha prepálili, deti už spia v stane a ja v aute s iPadom na kolenách plním sľub a smolím správu o tom, ako nám to ide.

Musím povedať, chech, odvážne je to po prvom dni povedať, že ide. Presne ako sme predpokladali, plány sa menia a už neplatí to, čo som písal v tom hrubom opise cesty, ktorý je na druhej záložke, kuknite tutoľa hore, aha.

Cestu po Slovensku sme začali drobným úradovaním v Bratislave a keď som sa teda napokon vymotal z firmy, tak sme si to namierili - do Rakúska. Ha, ha, cesta po Slovensku začína v Rakúsku. Ale čo sa dá robiť, keď k prvej méte vytúženej vedie normálna cesta iba z Rakúska. Z Maďarska neistá poľná, zo Slovenska zakázaná okrem traktorov JRD. Takže prvý tip pre nádejných cestovateľov k trojhraničnému bodu Slovensko - Rakúsko - Maďarsko: autom určite cez rakúsky Deutsch Jahrndorf. Ale však čo budem písať, tuto to máte nakreslené.

Je to impresívne miesto: kamenné skulptúry, pekný hraničný trojstĺpik a spomienka na železnú oponu. Pekné miesto, ktoré by malo navždy pripomínať komunistom a novým komunistom a skrytým komunistom, ako vypadal ostnantý drôt, ktorým nás zavreli do ohrady ako zver. Pre niektoré dnešné dospelé deti to bolo tááááák dávno a pre niektorých dospelých dospelých to to tak, pravda, bolo lepšie, boli istoty, chvalabohu sú tu opäť (istoty).

Pokračovali sme naspäť na Slovensko, po rokoch som skúsil hraničný priechod Jarovce - Kitsee (stále tam je :-) ), a po dialnici D2 k ďalším cieľom. A tu prišla prvá improvizácia, rozhodli sme sa, že keď to tak dobre ide s prvým hraničným trojbodom, skúsime ďalší. Neboli sme však dostatočne teoreticky pripravení, žiaľ. Ale ako bonus sme si dali obed v kultovom motoreste U Janíčkov, o ktorom som toľko počul, až som si myslel, že ani neexistuje, ale on naozaj je a hotové jedlá tam chutia ako hotové. Vďaka za to, lebo inak by sme nevydržali dlhé hladanie druhej méty.

Približne som tušil, kde by to malo byť, jasné, že na mieste, kde sa Dyje vlieva do Moravy. To sa ale ľahšie povie ako nájde. Odparkovali sme za Moravským Sv. Jánom, pozreli most, o ktorom počúvame v dopravnom servise, že keď prší, tak nič, nepršalo, autá chodili tak, ako im semafor dovolil (Únia nedala asi dosť peňazí na dva pruhy na moste) a my sme sa dali popri rieke intuitívne hľadať trojbod. Po 20 minútach sme našťastie stretli domácich a ja som sa znížil na cestovateľskú otázku, že ako ďalej. He, vedeli tí domáci, že kade, ale nie tade, čo my, pútnici ideme, lebo tam je veľa koprivy, ale že tade a tade a potom vlevo a už sme tam. Nie, nebolo to tak. Ale tam inde boli aj iní domáci, s bratislavským autom (a my, hlupáci, pešo v 30-tich stupňoch), že nie, to ste dávno prešli. Ale vedeli, čo hľadáme. A tak sme našli našu druhú métu - hraničný trojbod Rakúsko - Česko - Slovensko.

Chcem tento blog písať pozitívne, takže fotku nižšie nekomentujem. Iba na dokreslenie: jeden umelec sa rozhodol, že za vlastné peniaze urobí na týchto miestach na každej strane sochy, sochársky park. A tu je to, čo zo sochy na Slovensku ostalo. Ako vyzerala predtým si nájdite niekde sami. Kov je kov a keď sa inak nedá, výkupňa je predsa v pohode.

Rýchlo preč, aby som nezanevrel, a potom hneď ďalšia improvizácia dnešného dňa - hen kúsek je do Holíča a tam som si spomenul že je veterný mlyn, ktorý som už dlho chcel vidieť. V Holíči sa pýtame domácich na veterný mlyn, nie je tu taký. Ale potom sa pani spýtala, či nehľadáme náhodou Povětrňák. Tak asi áno. A že aké auto máme. Že obyčajné. Jáááj, problém, zlá cesta, bla, bla, bla. Jasné ideme na to. A aha ho!

A čo iba to, celkom nečakane fotíme najviac romantické kríže s Najväčším a s lotrami (tak mi to vždy otec hovoril, aha, to je Ježiš a lotri). Páči sa mi tá fotka.

A šup ďalej, na Myjavu. Po ceste ešte za európanom odňaté peniaze (zrejme hlavne za geld) postavená rozhľadňa od nikadiaľ nikam s romantickým názvom Hrajky. Matej teda hral na hornej plošine na ústnej harmonike. Predtým tam niekto žral hranolky a nechal aj ostatným pocestným. Dobrý kresťan asi, nie ako tí, čo pobili evanielikov, ako hlási pamätná tabuľa hneď vedľa.

Konečne prichádzame do kempu Dubník. Odbočku sme, pravdaže, minuli, takže otočka, a príchod po úradných hodinách recepcie. Nebudeme mať kde spať? Ale to sa už vracia milé dievča a hovorí, že problém, už je zavreté. Ukazujem deti. Aha, skúsim zavolať šéfovi, že čo mám robiť. Zavolala, zistila, vysvetlila, že je problém, lebo práve skončil zraz motorkárov a nevyzerá to v kempe dobre (zrazili sa motorkári?), ale na takej dolnej lúke je to ok. Spapierovali sme to, tu je poriadok, nie ako v amerických moteloch, že povieš som Johny Smith a toto je moja dcéra, platím cash a je to, tu pekne 33 centov obci za konkrétnych ľudí. Dobre, tešíme sa, vyhádžeme na naše budúce stanové miesto veci a ešte za svetla chceme byť na poslednom dnešnom mieste - hranici Slovenska a Česka - Veľká Javorina. Plán bol, že sa tam rovno navečeriame. Nevyšiel, Holubyho chatu rekonštruujú a v prevádzke Krb nám povedali, že dnes už veru nie, jesť nebudeme. Každopádne, musím pochváliť dokonalé značenie až ku chate, to sa často nevidí. (Ale nakoniec sídlisková pizzeria v Starej Turej to vyriešila. Všeličo vie byť pizzeria.)

Veľká Javorina je nádherné miesto. Západ slnka a zvláštna atmosféra tohto miesta bol dôstojný záver prvého dňa našeho putovania. Máme za sebou 270 kilometrov, tancovanie okolo troch krajín, návštevu troch susedných štátov po vlastných nohách, postavený stan a nákup v myjavskom Tesco-u. A nádej na nové Československo, ako píšu na Javorine.

A ja dopisujem tieto riadky tesne pred polnocou a idem sa skúsiť zmestiť do nášho stanu, čo nám doniesol Ježisko, lebo sme si napísali, že taký chceme, ale ešte sme ho naozaj nevyskúšali. A zajtra opäť deň plný prekvapení. Stay tuned!

Práve zisťujem, že Orange usúdil, že mobilný internet v kempe nie je potrebný. Takže toto dielo sa už dnes k vám nedostane, ale keď budeme v meste, hádam bude aj tri geeé.