Deň desiaty - Zo Šíravy cez gitary a Ukrajinu až do Márie

Zobúdzame sa ráno v akomsi kempe na akejsi kedysi známej Zemplínskej Šírave. Vlastne nezobúdzame sa... pretože sme vôbec nespali. Poznanie, že tam kempy nie sú na spanie, tam sú na zábavu, prichádza neskoro a pri plánovaní našej route som o tejto fíčure nevedel. Ak chcete tancovať na hrejivé tóny od miestnych umelcov, nech sa páči, ale ak plánujete v noci spať, nechoďte tam. Viac už o tom nepíšem, lebo to má byť pozitívny blog, a aj je, a tak si iba beriem poučenie z nápisov na šíravských toaletách: Čistota záchoda je vizitka národa. Viac trefné to ani nemohlo byť. Sme naozaj späť v budúcnosti.

Ale dobre mi tak: mal som spozornieť už večer, keď som objednával nejaké pitie a frankovku a barman (čítaj "bufetár, podnikateľ v gastronómii") sa ma spýtal, či bielu alebo červenú.

Deti sa formálne idú kúpať do slovenského mora, ešte aj to počasie sa zhulilo, takže ani to sa nedá a hneď ako vylezú z vody, zaliezajú do spacákov, Matej si vydobyje langoš a poriadne po dovolenkársky, ako jeho otec pred tridsiatimi rokmi, si ho vychutná. Dávame si kávu za zvukov krovinorezov či ako sa volajú tie vrčiace kosačky. Je čisto, odpadkové vrecia vynášali medzi stanmi na traktore o siedmej. Ráno.

Nemám pokazenú náladu, lebo viem, že o chvíľu nás čaká jeden z vrcholov našej cesty Napriek Slovenskom - súkromné múzeum gitár v Sobranciach.

Toto bola pre mňa méta typu must. O múzeu som počúval od jeho založenia a dlho som sa tam túžil dostať, ale vždy to bolo nejako na konci sveta, a keď som sa občas dostal na východ, nebol na to čas. Potom som zachytil správu, že zakladateľ - Janči Ferko - zomrel a som sa trocha aj obával o budúcnosť múzea. Pri plánovaní tejto našej cesty som napísal na e-mail z webu, že či môžeme vôbec prísť. Odpovedal mi veľmi ochotný syn Jančiho, ktorý sa teraz vo voľnom čase o múzeum stará a už z tej odpovede bolo jasné, že je to skvelý chlapík. Tešil som sa, že ho spoznám osobne. Bolo to presne tak: človek zapálený pre vec, pre ktorého je jeho koníček a to, aby pokračoval v tom, čo jeho otec začal, úžasne dôležité a obetuje tomu naozaj veľa. Je málo takých ľudí, ktorí robia veci nezištne, nerečnia o tom hlúposti, ale jednoducho idú svojou cestou, ktorej veria a vedia, že to čo robia, je správne. Klobúk dole.

Múzeum je famózne. Síce prebieha rekonštrukcia, či skôr budovanie nových expozícií, na podstate to ale nič nemení: zbierka asi tisíc gitár a halda rôzneho dobového materiálu je dychberúca.

Dostali sme sa aj do tajnej komnaty (obrázok vyššie) a videli sme, koľko práce ešte čaká na pána Ferka. Nudiť sa isto nebude. A potom sme uzavreli tajnú dohodu, ale tá je zatiaľ taká tajná, že ju nemôžem sem napísať. A potom ešte toto: keby ste chceli a vedeli tomuto múzeu pomôcť, ohláste sa mi (alebo aj priamo múzeu) a určite bude ako. Pán Ferko, ešte raz veľká vďaka za váš čas, čo ste nám venovali a držíme palce, aby sa vám podarilo realizovať vaše plány, o ktorých ste nám hovorili a ktoré sme aj videli v projektoch. Váš otec by bol na vás určite veľmi pyšný!

Pri plánovaní našej route som celkom zabudol, že sme kúsok od Morského oka, ale smerovníky na cestách v okolí Sobraniec mi to pripomenuli a preto sme operatívne návštevu tohoto miesta zaradili do programu.

Je to krásne miesto s príjemnou atmosférou a s možnosťami, ako si užiť pár hodín nenáročnou prechádzkou lesom okolo jazera s obtiažnosťou lesoparku, pozerať iba tak na vodu, rozmýšľať a meditovať. Bolo tam málo ľudí, možno preto to bolo ešte viac fajn.

Potom sme do navigácie dali takú srandu: Pavlovce nad Uhom. Lentilkovo, možno ste o ňom počuli. Ale podstata našej cesty cez túto dedinu je trochu iná ako nafotiť najfarebnejšie domy na Slovensku (údajne), veď sme ich ani nefotili, iba sme tadiať prefrčali a urobili fotku tabule, aby bol dôkaz. A pár zainteresovaných bude vedieť, že prečo sme urobili takýto oblúčik na našej ceste. Také veľkonočné vajíčko, či ako to tí programátori nazývajú, keď skryjú nejaký fór do zdrojového kódu softu, ktorý píšu.

Nebola to nijaká zachádzka, lebo náš ďalší cieľ bol ako z filmu: Veľké Slemence. Smutný príbeh novodobej histórie, keď osloboditelia za odmenu, že oslobodili, zničili jednu dedinu a rozťali ju na dve polovice. Jedna - azda šťastnejšia - ostala na území Československa (dnes Slovensko), druhá pripadla Sovietskemu zväzu (dnes Ukrajina). Nebudem tu rozoberať historické konotácie, veľa objasní film Hranica, kde sa cez príbehy ľudí dozvedáme, čo to celé vlastne znamená. Áno, tento film bol pre mňa inšpirácia k tomu, aby som nás priviedol až sem, do zeme - nezeme, kde sa stali také neuveriteľné veci a čo je ešte viac neuveriteľné, aj dnes je toto miesto akoby počarované.

Prichádzame teda do Veľkých Slemeniec a pripravujeme sa, že opustíme Európsku úniu. Z filmu som pripravený na bizarnosť, ale po zaparkovaní na miestnom parkovisku, kde mi parking chlapík hovorí, že platím jeden euro a potom na mňa neskôr kričí, že osem, začínam tušiť veľký príbeh. Osem nebola cena parkovania, ale znak toho, že hranica je otvorená do ôsmej. Vie, prečo mi to, dobrák, hovorí.

Ideme na to, zhromažďujeme pasy, berieme iba foťák a kameru, aby prehliadka bola rýchla a bezbolestná a blížime sa k hranici, ktorá je priechodná iba pre peších. Zapadá to do nášho plánu, pešo prejsť do všetkých susediacich štátov. Doteraz to bolo kakavko, Schengen, boli sme už v Rakúsku, Česku, Poľsku, ale toto je iné кофе. Poznám to tu z filmu. Je to absolútna emócia, keď vidíš plot EÚ, ktorý vedie v záhrade posledného slovenského domu. Aj s kamerami, aj s plotom.

Hranica. Slovenská polícia sa pýta, prečo tam ideme. Chceme to tam vidieť. Tam nie je čo vidieť, je odpoveď, ale berú si pasy, skontrolujú ich a slušne nás posielajú na druhú stranu. Rovnaké otázky od ukrajinského policajta, rovnaké odpovede. Sme za divných, tam sa predsa chodí kupovať a teraz je všetko už zavreté. Nechceme kupovať, naozaj, iba pozrieť a prekročiť hranicu a o chvíľu sa vrátiť. Dostávame opečiatkované pasy a posiela nás, nech teda ideme pozerať. Obďaleč stojí ukrajinský colník (митник), nič nehovorí a my teda ideme ďalej. Spravili sme chybu, ktorú ohodnotil na 170 eur. Keď sme boli meter od neho, zakričal, že kam ideme a nech sa vrátime. Vrátili sme sa. Že či vieme čítať. Trocha vieme. Tak prečo nerešpektujeme príkazy a ukazuje tabuľky v ukrajinčine, kde stojí, že Začiatok colného priestoru a Koniec colného priestoru. A stále dokola, išli sme bez colného prejednania, on tam nie je na parádu ako nábytok (меблі), spočiatku som myslel, že to je také veselé doberanie sa, ale on to tak nebral, tu nie sú žarty, netreba sa usmievať, urobili ste chybu, budete platiť. Dajte pasy. Dali sme. Prevážame niečo? Nie, iba foťák a kameru. Načo? Chceme pofotiť druhú stranu hranice. To sa nedá, to je zakázané. Začal som pochybovať, či sme to trocha s našimi cieľmi byť všade neprehnali, ale potom sa zase začínam tešiť, lebo deti aspoň vidia a majú dôkaz, že ocko si nevymýšľa, keď hovorí, aká hodnota je to, kde a ako žijú a že ako vyzerali hranice. Napokon sa nejako s colníkom začneme rozprávať, pre neho sa táto epizóda končí a vracia nám pasy a napomína nás, že poslednýkrát sme niečo takéto urobili. Sľubujeme, ani to nebolo ťažké. Nemyslím, že ešte budem mať cestu okolo.

Sme pešo na Ukrajine. Už to je celkom zázrak, je to jediné miesto medzi Slovenskom a Ukrajinou, kde sa to dá. Dedina sa volá Malé Slemence. Vyzerá celkom inak, ako Veľké, k domom sú pristavané obchodné priedomia so slovenskými nápismi a vidno, že život sa tam po vybudovaní tejto hranice pred pár rokmi celkom zmenil. Pôvodný zámer bol, že sa budú stretávať rodiny, ktoré boli umelo nakreslenou čiarou na mape roztrhnuté, výsledok je, žiaľ, celkom iný. Uvedomujeme si, že je tu o hodinu viac, ale hodinky si neprestavujeme, nemá to byť úplná groteska.

Otáčame sa asi po sto metroch. Z hranice na nás vidí slovenská aj ukrajinská stráž. Vraciame sa na hranicu, nášho známeho ukrajinského mitnika sa pýtam, či si môžem odfotiť hranicu z ukrajinskej strany; dobre, že som sa spýtal, mám o prúser menej, nemôžem, rešpektujem, prehodíme ešte zopár slov, už nie je prísny ani nasratý, že či sa nám páčilo, my že OK, poznáme z filmu, ešte raz sa ospravedlňujeme za nepríjemnosť, čo sme spôsobili pobehovaním po hranici, už budeme nabudúce vedieť. Iní Ukrajinci si berú naše pasy, niekde ich evidujú, pýtajú sa, kde sme boli, Woody Allen by si to vychutnal, ale už žiadne problémy, vracajú nám pasy a ideme k Slovákom. Vysvetľujeme cestu okolo Slovenska, trojhraničné body, prekračovanie hraníc, prikyvujú, ale myslia si asi svoje. Čo privážate z Ukrajiny? Nič, veď ste nás videli, išli sme tuto po ulici, cvakli tri obrázky, otočili sme sa a sme tu. Ukážte tašky! Dohrám túto hru do konca a otváram fotoruksak, kde naozaj nie sú cigarety ani alkohol, veď oni to vedia, ale je to príkaz a ten sa musí rešpektovať. Prehodíme zopár slov o živote na hranici, pýtam sa, či si od nich môžem odfotiť tie hraničné kamene a ten plot v záhrade, je to práve vhodné miesto na fotku, nie, nemôžem, v colnom pásme sa nesmie fotiť, keď opustíme colné pásmo môžem si fotiť koľko chcem a tak nechám foťák v ruksaku a sme opäť v Únii. S obavami, či nerobím niečo zlé fotím z diaľky hranicu. Deti mlčia. Tento bod programu sa im nepáčil...

Sadáme do auta a pokračujeme do Márie. Deti sa na tomto zvrate smejú, ale je to iba názov autokempingu, kde plánujeme prespať. Dorazíme tam a nachádzame asi prvý autokemping, kde sa nedá stanovať pri aute. Váhame, či tam zostať, ale je už tma a nemáme alternatívy. Pozerám do mapy a nachádzam niečo, kde sa dá tušiť nejaké bývanie, ideme tam a po dvadsiatich kilometroch hľadania sa vraciame. Ideme teda na kempovaciu lúku a bez auta hľadáme miesto na postavenie stanu. Nie je to problém. Dnešnú noc sme tu jediný stan. Rozmýšľam, či na dnes už nebolo tých dobrodružstiev dosť. Máme za sebou 1622 km, dnes sme zvládli pekných 195.

 

Deň deviaty: Viac na východ to nejde ani pešo a máme štvrtý trojhraničný bod

V Novej Sedlici sa zobúdzame do veselého rána. Miestny rozhlas hrá veselé melódie, obecní kosci kosia, až by sa chcelo napísať, že immigrants welcome. Dávame si raňajky, ktoré sme si večer neobjednali, ale ráno chceli, ale Evka nám ich bez reptania pripraví. V tomto penzióne som bol asi pred desiatimi rokmi, keď som chcel vidieť, že tam ďaleko to naozaj existuje a presvedčiť sa, že v tých lesoch naozaj neotravujú ľudia a bolo to jediné funkčné zariadenie široko - ďaleko, dnes je to stále niečo, čo je veľmi príjemné stretnúť tak ďaleko. Slušní ľudia, príjemné prostredie.

Máme dnes pred sebou ťažkú úlohu - zdolať Kremenec, kopec, ktorý má dva atribúty: je to najvýchodnejšie miesto našej krajiny a súčasne je to miesto, kde sa stretávajú hranice Poľska, Ukrajiny a Slovenska, čiže pre naše putovanie "povinná" méta. Toto je jediný trojbod, na ktorom som už predtým, i keď dávno, bol. Aha, ešte tretí atribút: začína sa tam (alebo končí, samozrejme) naša časť Schengenskej hranice. Má okolo 98 kilometrov a my ju chceme vidieť zo všetkých (naozaj všetkých) strán. Teda zo štyroch: tu hore, zo severu na Kremenci, potom zo západu vo Veľkých Slemenciach, potom z východu z Malých Slemeniec a napokon z južnej strany - na piatom trojmedzí, tam, kde sa stretáva Slovensko, Maďarsko a Ukrajina. Ale to je ešte ďaleko a nevieme, čo z toho sa podarí.

Ten výlet zo Sedlice na Kremenec a naspäť inou cestou trvá asi 8 hodín, je to taká túra raz hore, raz dolu, rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom je asi 800 metrov a je pekelné teplo. Balíme milión litrov vody a ideme na to. Uvedomujeme si, že sme v ďalšom národnom parku Slovenska - v Poloninách, počas tohto nášho putovania je to už štvrtý navštívený národný park (Malá Fatra, Slovenský raj, Pieniny, Poloniny).

Cesta vedie cez krásny prales, chránené unikátne územie Stužica. Vidíme, že príroda človeka nepotrebuje a vie fungovať aj bez pestovateľských snáh.

Túra je zdĺhavá, ale v pralese je stále čo obdivovať a sme motivovaní tým, že hore je túžobne očakávaný kameň.

Okolo obeda dosiahneme trojhraničný bod Kremenec a zopakujeme si dovolenku v troch krajinách naraz, tentoraz ale trocha opatrnejšie, pretože ukrajinskú hranicu prekročiť nemôžeme, lebo tak sa dá urobiť zo Slovenska iba na štyroch miestach (legálne) a aj to iba s platnými cestovnými dokladmi a tradičnými rituálmi, ako si ich pamätáme z dávna. Môžete to skúsiť cestnými dopravnými prostriedkami v Ubli a vo Vyšnom Nemeckom, vlakom v Čiernej nad Tisou a pešo vo Veľkých Slemenciach. Nelegálne to ide, pravda, zrejme všade, keď viete ako na to alebo máte tunel. To nie je náš prípad a tak sa pohybujeme hore - dole iba do Poľska, lebo frajeríme so Schengenom.

Na začiatku našej cesty Napriek Slovenskom sme si povedali, že chceme aspoň dva hraničné body, kde sa stretávajú tri štáty a dnes sme dosiahli štvrtý. Intenzívne začíname uvažovať nad piatym - posledným a študujeme, ako sa to dá.

Stretávame slovenského policajta, vyzerá ako turista a tak sa ho pýtam, či je skutočný policajt, povedal, že áno a nezatkol ma, pomáha a chráni. Stretli sme potom ukrajinských aj so psami, tých som sa nepýtal, či sú skutoční, oni skutočne vyzerali, že sú skutoční. Poľský sa tam iba mihol, aj to iba jeden. Vyzerá to tak, že Ukrajinci strážia, aby sa im tam niekto neprešmykol dnu, smerom do Schengenu je to zrejme jedno :-).

Potom už schádzame dole a hlavne smerom na západ, tak ako to už bude stále na našom výlete, tu Slovensko končí či začína, podľa toho, kto sa pozerá.

Je to otravná časť výletu, pekné lúky, ale vieme, že nás dnes ešte čaká veľa práce, tak iba trpíme. Ku koncnu výletu ešte naďabíme na takúto habaďúru, vodu nakoniec prebrodíme a vraciame sa do nášho penziónu.

Netrpezlivo sa pýtame, či naozaj prišli všetci, ktorí prísť mali, lebo keby neprišli, mohli by sme tam ostať spať ešte jednu noc, veľmi by sa nám to zišlo, ale naozaj prišli. Všetci Česi.

A tak sa iba navečeriame, ja bez piva, aby sme mohli prejsť dnešných 108 cestných kilometrov (spolu 1430) a postaviť za tmy stan na Zemplínskej Šírave.

Po ceste sa ešte narýchlo zastavujeme pri ďalšom drevenom kostolíku, ktorých súbor je zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO - tentokrát je to kostol v Uličskom Krivom. Nafotíme, nadýchneme sa pokojnej atmosféry končiaceho sa dňa na severovýchode Slovenska a pokračujeme v ceste.

Odbočením smerom na Šíravu prichádzame do krajiny zábavy, hľadáme krajinu nekrajinu, kde nie je ani diskotéka ani tanečná zábava s miestnou skupinou Názov_si_radšej_nepamätám ani hučiace rádio ExpresEuropa2Funradio, ale taká nie je, rozbaľujeme náš mobilný domček na náhodnom mieste a očakávame, čo nám dnešná noc prinesie. Tušíme, že nič dobré...


 

Deň ôsmy - A ďalej na východ, ale od dnešného večera už iba na západ

Tak napokon predsa: o 21:30 prichádzame do Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce Slovenska, čakajú nás a tešíme sa na posteľ v útulnom penzióne Kremenec. Po celom dni už potrebujeme oddych.

Začali sme ráno, z Bardejova sme sa dali trocha zachádzkou cez Hervatov, aby sme tam pozreli prvý z drevených kostolíkov. Nejaké sme už videli v skanzenoch, ale tento bol naživo i s hľadaním kľúčov v dome číslo xy. Napokon všetko dobre dopadlo a videli sme i interiér. Dýchla na nás atmosféra starých časov a pokory.

Kúsok za Hervatovom, na čerstvo požatom poli si staviame kempingový stôl a stoličky a dávame si improvizované raňajky v tráve (v slame), plynový varič zabezpečí voňavú kávu a čaj, Billa dodala zvyšok. Je tam tak príjemne. A miestni vodiči majú o zábavu postarané, bojím sa, že keď sa nebudú dívať na cestu, zle to skončí.

Nezdržíme sa dlho, času je málo a voda stúpa, letíme znova cez Bardejov, konštatujeme, že najkratšie sukne na svete nosia východňárky a nič nás nezastaví až kým prídeme do Svidníka, kde neplánovane zastavujeme vo Vojenskom múzeu, teda vlastne iba pri ňom, deti sú fascinované dvorom bytovky, kde sú namiesto klasických detskoihriskových sračiek naozajstné kaťuše, tanky a všeliaké iné vozidlá a lietadlo ako bonus. V každom chlapcovi drieme hrdina, asi. Jedniné mínus je, že sa nedá vliezť dovnútra (tých prapodivných vecí).

Viem, že toho máme na dnes viac, ako sa dá stihnúť, preto som nekompromisný a boj - neboj, ide sa ďalej, do skanzenu vo Svidníku. Neviem teraz presne, ako sa oficiálne volá, premenovali ho niekoľkokrát, Múzeum rusínsko - ukrajinskej kultúry, teraz asi Múzeum ukrajinskej iba.

Pekné, platíme za foťák, veď klasika, fotenie kradne dušu a múzeum si ju musí kúpiť naspäť, ale nech sa dobre majú. Ďalší drevený kostol, ale aj hasičská zbrojnica, vymyslené stroje na vodný pohon, ďalší veterný mlyn na našej ceste a dokonca i škola. Podobne ako skanzen v Bardejovských kúpeľoch, aj toto je príjemná emócia a skladáme obdiv našim predkom, ako vedeli čo a ako a čudujeme sa, že my dnes nevieme čo a ako. Život bol ťažký a svet jednoduchý. Dnes je život ľahký a svetu nikto nerozumie.

Deti navrhujú, aby sme vo Svidníku navštívili ešte aj rodný dom Kristíny Pelákovej alias Horehronie. Tak ho ideme hľadať. Ale nie, mystifikujem, ale sranda to bola dobrá.

Pokračujeme na Duklu. Po ceste máme ešte zastávku na pozretie si známeho dreveného kostola v Ladomírovej, ale tu už nezháňame kľúče, pofotíme a pokamerujeme, vidíme, že je to trocha iné, ako sme videli doteraz a rozhodujeme, že ďalšie pozoruhodné drevené stavby už nestíhame.

Prichádzame na Duklu. Po ceste nás strašia útočiace tanky a sú tam ešte stále iba preto, lebo sú priťažké, aby ich niekto odniesol do zberu. Nikdy som na Dukle nebol, takže som trocha dezorientovaný a neviem, čo je parkovisko a čo plocha pre kamióny a tak, skoro som odparkoval na vstupnej cestičke pre peších k pamätníku, ale napokon zbadám tú rozhľadňu na Duklianskom priesmyku a neomylne pri nej parkujem.

Bodrý sprievodca, správca, výťahár a historik bez diplomu, ktorý tam pracuje 38 a pol roka nás vyvezie hore, dáva testovacie otázky, zlyhávame, sme popoťahovaní a... no, nakoniec odišiel, lebo ide ďalšie auto, dole potom pešo, áno? Keď prídeme dole, zavolá na chlapca a Kubo dostáva od neho knihu (nikomu nepovedz), lebo vidieť, že sa zaujíma o históriu.

Peším chodníkom sa presúvame k známemu pamätníku na Dukle, ktorého oficiálny názov je trocha iný, ja si hovorím, kde som doteraz bol, keď som tu teraz prvýkrát a iní pionieri pri ňom skladali pioniersky sľub, no nevychutnám si to, lebo Dukla teraz vyzerá takto:

Varciame sa k rozhľadni, kedysi výkladná skriňa spomienok na hrdinov je dnes výkladná skriňa nezáujmu, chodník skoro stratený, lampy rozbité, smrad, však asi to všetko bolo dávno. Chceme znova vidieť tanky tak, ako sme o tom počuli, ale dozvedáme sa, že nič také nikdy na Dukle nebolo, to sme zle, to je v Údolí smrti.

Deti to chcú vidieť a tak sa tam vraciame, pričom vidím, že sa mi rúca ďalší program. Dobrá rada: nechoďte tam. Pár zabudnutých tankov na lúkach, je to skôr taká paródia na históriu, ako miesto, kde si máš spomenúť, že tam naozaj ľudia trpeli a rozhodovalo sa o tom, ako to bude v Československu vyzerať potom.

Voláme do Medzilaboriec, že dokedy je otvorené, do piatej, navigácia ukazuje, že tam prídeme 17:02. Zúrim. Ale nakoniec 16:50 parkujeme pred Múzeom moderného umenia Andyho Warhola, dvere sú otvorené a pýtame sa, či môžeme a koľko. Máme pol hodinu, tak to dedukujeme z reči tety predavačky lístkov, hovoriacou plynulou rusínčinou. Teraz neviem, či to je forma, aby to bolo celé úplne autentické a pani to má v manuále, ako hovoriť s návševníkmi, alebo pani je naozaj čistokrvná rusínka a proste inak nevie. To nie je sťažnosť, poradili sme si a bola strašne milá, takže sme mohli pozerať až do času, kedy ona musela ísť na autobus. Ešte raz jej ďakujeme aj takto, veď nás mohla poslať rovno do prdky. Múzeum je úplne neskutočné, vôbec nechápem, že je tam.

Fotiť sa tam nesmie ani za prachy, takže rešpektujeme a aj tak som chcel mať iba tú s tým dáždnikom.

Sme hladní, zabudli sme jesť a vlastne ani celkom nebolo kde. V Medzilaborciach sa pýtame, kde je centrum. Tu. Nevieme nájsť nič, čo by vyzeralo ako príjemná večera, ideme naspäť k múzeu, tam nájdeme niečo, kde sa nebojíme najesť sa. Doplníme zásoby v miestnom Tescu, je to zvláštne mesto, nesvieti tam Lidl a musíme ísť tankovať. Na miestnej pumpe sa pýtam obsluhy len tak z plezíru, že ako majú otvorené, predpokladám, že nonstop alebo do 22:00, normálna sieťová pumpa, chlapík ma obarí odpoveďou, že do ôsmej. Mám prázdnu nádrž a je pár minút pred ôsmou. Boh nás má rád. Inú pumpu som široko - ďaleko nevidel.

Mierime ďalej. Napadá mi, že som celkom zabudol na Osadné, ale je to po ceste. To z toho filmu, vieme? A tak drobná zachádzka a midviďa sme našli.

Aj obecný úrad, kde nám pani ukázala novú spoločenskú miestnosť, aj zasvietila a pozvala nás v sobotu na preteky traktorov (ale to nie ozajstných, to takých, čo si ľudia robia).

Farár Soroka má dovolenku, ale aj tak ideme pozrieť miestnu cerkev a nečakane nachádzame kryptu s pozostatkami vojakov z prvej vojny. Deti sú fascinované, je to lepšie ako Údolie smrti.

Nachádazme sa v oblasti, kde môžeme hovoriť pre nás cudzou rečou. Ale môžeme:

Je tma a pred nami ešte kus cesty do Novej Sedlice. Deti v aute zaspávajú a ja už mám plné zuby dnešného šoférovania na kraj sveta. Tam je už iba plot Európskej únie. Viac východne sa na Slovensku nedá. Trvalo nám to osem dní a 1320 km aj s dnešnými 260-mi. Mám v hlave headline tohto postu: od dnešného dňa pôjdeme autom už iba na západ. To ale neplatí pre pešie putovanie, to si ešte trocha zajtra na východ pošľapeme a to na najvýchodnejší bod Slovenskej republiky.

Deň siedmy - Konečne medzi Rusínmi a dychberúce kultúrne zážitky v Bardejovských Kúpeľoch

Čím dlhšie sme na cestách, tým som odvážnejší: nechal som si v spoločných umývarkách nabíjať baterku do fotáku a bez dozoru vydržala celé tri hodiny, nikto si ju nepotreboval privlastniť. A ja som stále taký, že nedôverujem ľuďom.

Nedôverujem ani počasiu, lebo to, čo sa dialo túto noc... Veterná búrka taká, že o tretej v noci som išiel radšej zvesiť sušiace sa prádlo, aby som trenky nehľadal ráno v Dunajci. Ale nevadilo, aj tak som potreboval cikať a to bol dobrý dôvod na to, aby som sa vymotal z nemožného spacáka a vykotúľal sa zo stanu. Pre koho to robia také maličké dvierka?

Nič nám neodfúklo, ani nábytok, čo sme nechali porozostavovaný po večernom pikniku s plechovkami piva a poslednou Colou z lokálneho obchodu, kde sa nezaťažujú iným tovarom, ako alkoholom pre pocestných z Poľskej ľudovej republiky, a tak po krutom vstávaní, kde už slnko pražilo o siedmej ako v pekle, takže vstávanie bola jediná možnosť, ako prežiť, sme začali deň kávičkou a čajom a pozorovaní Dunajca a nasratých susedov s deťmi. Prišlo moravské dieťa a zvestovalo nám, že oni sú každý deň v inom kempe. Poľutovali sme ho, lebo my nie. Zbalili sme a išli sme na dnešný lov mét.

Začali sme restami zo včerajška a ostentatívne, ako sme sľúbil - po vlastných nohách - sme navštívili Poľsko mostom cez rieku Dunajec. Dnes je už most, nedávno bol iba oficiálny brod, ale však sme v 21. storočí, tak na prevoz (vlastne prenos, lebo je to iba pre peších) alkoholu máme most (asi) z eurofondov. Pani oproti vliekla kartón mlieka, asi je v Poľsku dužo lacné. Každopádne, v Poľsku sme už počas tohto tripu boli - na trojmedzí CZ/PL/SK, ale toto bolo také krajšie, podobne ako sme boli v Česku najprv na trojbode AT/CZ/SK a potom na Veľkej Javorine pre parádu. Podobne to chceme zvládnuť i s Ukrajinou a Maďarskom (hraničný trojbod, ako aj prechod cez hranicu - čiaru). V Rakúsku som to symbolicky spravil, keď som kúsok od toho Jahrndorfu prekročil hranicu, keď som Matejovi vyberal z kufra autonabíjačku na iPad.

Potom sme už fičali smerom na Vyšné Ružbachy, kde sme mali na pláne okúpať sa v traertínovom kráteri. Dve veci: v kráteri je nečakane voda studená a nie horúca, ako som si myslel a potom - kúpanie zabíja:

Ale ako travertínová okrasa je to ozaj fascinujúce, menej už kúpele, ktoré, ako iné podobné kúpele (napr. Korytnica) žijú z podstaty a nie z novonalievaných peňazí. Veľmi depresívne, ale toto je pozitívny blog, takže abstrahujem od takých dojmov a prikladám obrázok.

V Ružbachoch sa zastavujeme na sochárskej lúke. Európsky unikát a prekvapivo je k nemu označená odbočka, takže sa nemusíme pýtať. Na mieste už ale žiadne informácie nečakajte. Máme však naštudované: každoročne tu býva sochárske sympózium a to nepretržite od roku 1964 (tento údaj ešte musím overiť v knihe, nemám ju tu poruke, tak si trocha vymýšľam) a na lúke sú desiatky sôch, ktoré pochádzajú z tejto činnosti.

Výtvarné umenie mi je takmer také vzdialené, ako baletné, to však nič nemení na veci, že je to neuveriteľne karmické miesto a tak tam chvíľu ostávame a nasávame atmosféru skoncentrovaného umenia, prírody, pokoja a keksov Lu Tuc.

Po tejto krátkej zachádzke sa vraciame a cez Starú Ľubovňu, kde sa zastavujeme v miestnom (opäť) Lidli doplniť zásoby pitia a tortilla chipsov a upečeného pre nás smerujeme ďalej až do Bardejova. Inak - Lidl - na plti sme sa dozvedeli, že v reklame naň sú Tri koruny, masív, popod ktorý sa valí Dunajec, tak neviem, reklamy nepoznám. Ale celkom vtipné, že to pltník považuje za dôležitú informáciu. Tak aby som nezaostal, dopĺňam, že sa dá natočiť aj reklama s Ľubovnianskym hradom, veď aha:

Ale naozaj, ako míňame jednotlivé mestá a mestečká, Lidle sú vždy jasne viditeľné miesta v nich, ako kedysi kostol. Keď sa pýtaš na cestu, tak možná odpoveď je, že pri Lidli doprava a potom okolo Tesca. Azda sa to raz zmení.

V Paveči tachometer odkrútil prvú tisícku našej cesty. Po dnešku to bude 1057 km, za dnešok príjemných 118.

Prichádzame do Bardejova, kde budeme dnes spať, ale nezastavujeme sa a pokračujeme až do Bardejovských kúpeľov. Tešíme sa, že sme zbadali pútač na zmrzlinu za 25 centov, lebo je to ďalší rekord na našej ceste, myslel som, že 30 centovú v Čachticiach neprekoná nikto. Ak sa posunieme ešte trocha na východ, možno bude aj za korunu, ako si to pamätám z detstva. Ako klesá cena zmrzliny, tak stúpa cena pakrovného, tieto mestá sa rozhodli, že turisti sú dobrí na dopĺňanie deficitu v rozpočte a preto cedule o výške parkovného sú jediná poriadne zrekonštruovaná časť mesta. Parkuje sa na štrku alebo tráve. V Bardejove je miestny poplatok z ubytovania jedno euro na osobu a noc, čo je celkom hlína. Ale nevadí, turistov je tu ukrutne málo, takže chamtivci si neprídu na svoje.

Parkujeme v Bardejovských Kúpeľoch a ideme hľadať najstarší skanzen na Slovensku - Múzeum ľudovej architektúry v Bardejove. Jasné, navigácia žiadna, ale aspoň sa môžeme porozprávať so slečnou v nefalšovanej cudzoreči. Nájdeme, ako doteraz všetko, a nechávame sa unášať históriou a zručnosťou našich predkov.

Veľmi pekné, dva drevené kostolíky, technické pamiatky, obydlia, naozajstná dedina. Foťák za euro 50, kamera za tri.

Keď sme už v kúpeľoch, lebo múzeum je v ich areáli, nenecháme si újsť príležitosť popozerať sa, ako to v takých Bardejovských Kúpeľoch funguje v roku 2012. Zrejme rovnako ako v roku 1973 a aj 1965. Meno tohto blogu je tam vytesané na každom kúpeľnom dome a neodpustil som si tieto retro fotky:

Poradie jazykových verzií na tej tabuľke je pozoruhodné. Ale dostala ma možnosť kúpiť si home made, ešte teplé, kúpeľné oblátky rôznych chutí a piť dosýtosti z iks prameňov, jeden vajcovejší a železnejší ako druhý. Poznanie: ak zaplatíš parkovné a máš trpezlivosť čakať do 16:30 kým pramene odomknú, piješ vodu zadarmo.

Potom sme narazili na umelecké predstavenie a to už bol definitívny návrat do histórie. Ľudia tľapkali, ale chápem, okrem Nového času a kina Žriedlo si tu asi veľa inej zábavy neužijú. V kaviarni beží v telke TA3 a z rádia hučí Expres (alebo Europa 2?). Ale majú akciu presso a Cola, čo Matej využíva a Colu zabavuje.

Keď už máme dosť kultúry odoberáme sa do Bardejova, hľadáme náš penzión kúsok od stanice a od centra, skladáme sa, pani už bola v robote, rýchlo sa prezliekame do mestských šiat a ideme pozrieť ten zázrak UNESCO - historické centrum Bardejova.

V skratke: je tam mŕtvo. Zmätení turisti skúšajú násť nejaké informácie alebo plánik, TIK je zavretý, však je sedem hodín. Očakávané terasky kaviarní a reštík na námestí sa nekonajú, ale obchod Farby - laky tam je. Sme hladní a nachádzame reštiku, čo má vonku tri stolíky, ale kým špekulujeme, tak nám jediný voľný stolík obsadia zahraniční. Tak hovoríme čašníkovi, že sa vrátim, že si pozrieme mesto a že do kedy majú otvorené. Že do ôsmej. Ach. Nočný život sa nekoná. O 19:45 sa vraciame a prekvapivo dostávame možnosť dať si jedlo, konečne ústretový prístup a ani pred deviatou nás nikto nevyháňa.

Centrum je pekné, malé, hradby sú také historické, že niektoré ešte nie sú vybudované, tak stavajú nové. Bazilika minor sa zatvára o 16:00, takže nič. Tourists welcome, tradične. Katov dom stojí, aj fortifikácia a barbakany sú tak, ako píšu v knižke.

Odoberáme sa z večere a v kostole počujeme hudbu: tajne sa vplížime dnu a máme šťastie, lebo stíhame poslednú pesničku, ktorú hrá organista pri príležitosti organových dní, ktoré práve prebiehajú. A ešte i prídavok. Ale je to šanca vidieť baziliku aj po 16. hodine, čo považujeme za odmenu za doterajšie krivdy. Výzdoba je úžasná a my spokojní odchádzame spať a písať tieto riadky.

Deň šiesty - Raj a potom ešte Pieniny

Deti si spievajú Madoninu Borderline, ktorá je taká charakteristická pre naše putovanie s neustálym dotykom s hranicami a ktorá nám hrala v aute a teraz sedia pri ohníku priamo na slovensko - poľskej hranici. Alebo kúsoček od nej, lebo oheň by v rieke nehorel. Je to Dunajec a my sme v treťom národnom parku počas nášho putovania. Po Malej Fatre a Slovenskom raji je to PIENAP. Táto skratka ma v detstve fascinovala, lebo som netušil, kde to je a prečo.

K tým raňajkám v Raji: všetko bolo podľa očakávaní, aj tematicky spišské párky aj roztierateľný syr Tesco výhodný nákup (Tesco Smižany?), ekonomika na prvom mieste. Ale pečivo čerstvé a to je pre mňa parameter, teda ešte okrem kávy a tá bola podparametrická. Ale možno som bol iba v zlom rozpoložení, lebo aj dnes dovolenkový budík vrieskal 6:30, aby sme všetko stihli. Nestihli sme. Máme sklz asi jeden deň, tak ešte neviem, ako sa dostaneme do online, ale je úplne jasné, že meníme za pochodu úplne všetko - časy príchodov i odchodov, trasy ciest ale aj miesta prenocovania. Dnes nečakane kemping Dunajec v Červenom Kláštore. Bez Cypriána.

Prvý bod programu bol výstup na Tomášovský výhľad, modlu všetkých kamenných plošín a veľmi dôležitá méta nášho putovania, pôvodný plán bol dobyť ju včera, ale zamotali sme sa s kempovaním, ako som písal. Ráno bo bolo šup-šup, počasie úžasné, riskantné fotky urobené, naspäť do Čingova a potom presun do Pienin.

V noci študovanie, ako je to s tými plťami. Konkurencia zdravá, takže ceny sú síce stále vysoké. Ale už to nie je také zlé, ako to bývalo, konečne klesá počet prepravených, takže zdá sa, že si to pltníci začínajú uvedomovať. Schvaľujeme doteraz otáznu zastávku na plavbu na pltiach po Dunajci.

Pár hodín po poludní príchádzame do kempu a podľa inštrukcií z internetu skúmame, kedy a kde sa dá nalodiť, som v šoku, všetko bolo tak, ako sa tvrdilo na www a ešte sme k tomu vydrankali aj zľavu a ešte sme aj hned mohli ísť. Čo znamenalo nechať deti bez obeda, aj skučali, ale mohli sa tak akurát napiť vody z Dunajca. Alebo sa tešiť z Troch korún:

Pltník bol fajn chlapík, takže okrem tej nudy ako si vás voda unáša sa dalo aj čo to podučiť a zasmiať sa na prefláknutých fóroch. Dobré to bolo, len teplo. Slnko si asi myslí, že stále nemáme suché veci, ale to teda máme, aj dvakrát.

Na cestu naspäť po vylodení sa sme si objednali bicykle a po preprave pešo, autom, loďou, dnes skúšame ďalší dopravný prostriedok. Bola to dobrá voľba (dalo sa ísť pešo, mikrobusom (4 eurá za osobu za 10 km), konským povozom (ani som nenabral odvahu spýtať sa, akú veľkú peňaženku potrebujem) a teda ešte na tých bicykloch). Lebo sme videli aj tento obraz:

Vyhladovaní sme zapikovali do reštiky, do ktorej sme mali kupónik na zľavu 10%. Zvláštnou matematikou nám zľavu odrátavli iba z jedál, ale pánboh zaplať, rovno to vydalo na tringelt. Kubo analyticky odvodil, že zľavu na plte sme dostali za to, že spíme v kempe, zľavu na jedlo za to, že sme boli na pltiach, tak ešte mu chýba posledný diel mozaiky, že na čo dostaneme zľavu za to, že sme jedli. Jasné, teplo a únava po celom dni.

Škrtám návštevu krátera vo Vyšných Ružbachoch, zalievam to dvoma pivami s plánom ísť cez most pokoriť opäť ďalšiu krajinu pešo. Poľsko už padlo na trojmedzí CZ/SK/PL, ale toto je také okatejšie. Ale sme unavení ako psi a aj na to kašleme. Morgen azda, je to tu, na skok. Na skok používajú vraj hlavne Poliaci, lebo obchody sú tu nastavené na alkoholovú ekonomiku a na chľast sú tu kruté zľavy. Lebo som sa pýtal, že ako tu funguje život. Pečivo v obchode nehľadajte, povedali mi (nehľadal som, neviem teda potrvrdiť či vyvrátiť), keď niečo potrebujete, choďte cez most do Poľska, tam je vštko. WTF?

Máme trocha krízu, máme toho za sebou veľa a tempo je šialené. Možno je aj na tomto dnešnom poste vidno, že by som už radšej spal, a to je iba 10PM. Nie je každý deň nedeľa, i keď včera bola, ale zážitky boli aj tak pekné.

Večer som sa napokon vytrápil s hľadaním zajtrajšieho ubytovania, netušil som, čo ma čaká po zadaní tejto požiadavky do internetov (ubytovanie Medzilaborce, ubytovanie Svidník, ubytovanie Stropkov,...), zdá sa, že ani neverili, že to chcem naozaj. Ale napokon niečo bolo reálne v Bardejove, tak to bude celkom prekvápko. Ale máme prísť až po 16-tej, lebo tak ona chodí do roboty, aby sme nečakali zbytočne.

Auto už máme ugrilované od tých všetkých radarov, čo na nás denne mieria, policajti pomáhajú a chránia stále, je to šialené. Dnes na asi 70 km ich bolo opäť niekoľko. Celkovo sme prešli automobilových 940 km a tak sa tešíme, že dnes sme mohli dať iba tak málo. Pešie, lodné a bicyklové kilometre nerátam, ale tie pešie niekedy dosť bolia a strašne sa pri nich potíme.

Zajtra už bude zase východnejšia časť krainy, tak si držte klobúky, stay tuned a ak chcete urobiť pre propagáciu Little Big Country viac ako tí, čo to robia z našich daní, pozdieľajte, prosím, tento blogísek na vašich facebookoch. Ak má niekto náhodou aj ten čvirikáč a tie kruhy, tak aj tam môžete. Veľký Cestovateľ ďakuje a ozve sa zajtra z Bardejova. Alebo zo Svidníka?